Home 
História
História
Dejiny Slovenskej provincie
Začiatky na Slovensku
V roku 1924 zásluhou otca biskupa ThDr. Pavla Jantauscha a pričinením strahovského opáta Dr. Metoda Zavorala vznikla prvá komunita Kongregácie sestier premonštrátok na Slovensku. Trisestry prevzali vedenie domácnosti v kňazskom seminári v Trnave. O necelé dva roky aj domácnosť otca biskupa. Obetavo sa o neho starali počas jeho ťažkej choroby.
Kláštor Pia XI.
Ako prejav vďaky sa otec biskup Pavol Jantausch rozhodol postaviť pre sestry kláštor vo svojom rodisku vo Vrbovom. Na stavbu kláštora použil peniaze, ktoré dostal pre svoje osobné potreby od mnohých dobrodincov, medzi ktorých patril aj pápež Pius XI. Prvé sestry nastúpili do Vrbového v roku 1930. Venovali sa predovšetkým deťom a mládeži. Svoju činnosť vykonávali v priestoroch kláštora, ale i mimo neho. Tak si zaobstarávali prostriedky, nevyhnutné na pokrytie životných nákladov a bežný chod kláštora. Ich hlavné zameranie však smerovalo k duchovnému povzneseniu okolia, čo bolo aj prvoradou myšlienkou otca biskupa. V rokoch 1938 – 1939 bola pri kláštore postavená ľudová škola, kde sestry pôsobili až do nástupu totality v roku 1950.
Vznik provincie
V roku 1939, keď vznikol samostatný slovenský štát, otec biskup Pavol Jantausch podporoval myšlienku utvorenia slovenskej provincie. O tejto veci jednal s generálnou predstavenou Kongregácie s. Bronislavou Večerkovou.
Slovenská provincia bola ustanovená dekrétom zo dňa 8. apríla 1939. Kláštor Pia XI. sa stal provinciálnym domom sestier premonštrátok na Slovensku.
Pôsobiská sestier do roku 1950
Vrbové – ľudová škola
Košice (1926 – 1938) – stredoškolský internát, ktorý spravovali jasovský premonštráti,
bol premiestnený do Prešova (- 1947)
Prešov (1942 – 1947) – detské jasle
Dvorníky (1935 – 1950) – kláštor a škola
Trnava (1939 – 1950) – sirotinec
Bratislava (1936 – 1950) – seminár
Bratislava (1940) – nunciatúra
Trnava (1926 – 1950) – biskupská rezidencia
Trnava (1942 – 1947) – fara
Trnava (1936 – 1940) – internát saleziánov
Trnava (1924 – 1936) – kňazský seminár
Trnava (1939 – 1950) – vlastný rehoľný dom
Nitra (1939 – 1950) – biskupská rezidencia
Nitra – Zobor (1948 – 1950) – vedenie domácnosti v noviciáte SVD
Modra (1942 – 1945) – detské jasle, výchovný ústav
Kysucké Nové Mesto (1942 – 1950) – detská škôlka
Nová Baňa (1942 – 1945) – okresný detský domov
Likier (1946 – 1960) – štátna nemocnica
Borský Sv. Mikuláš (1946 – 1950) – ľudová škola a detská škôlka
Banská Bystrica (1942 – 1950) – biskupská rezidencia
(1945 – 1950) – kňazský seminár
Chtelnica (1944 – 1945) – rekreačný dom Hlinkovej mládeže
Šahy (1948 – 1961) – nemocnica
Rok 1950 – 1989
V dôsledku nepriaznivej politickej situácie sestry premonštrátky zo všetkých komunít, okrem nemocníc v Likieri a Šahách, priviezli do kláštora vo Vrbovom, ktorý sa stal sústreďovacím miestom. Sestry pracovali na štátnom majetku v Borovciach, kam ich vozili každý deň nákladnými autami.
V kláštore boli sestry strážené referentkou, ktorá bola k nim nasadená ako štátny dozor. Bez dovolenia sa nesmeli stýkať s ľuďmi z okolia. V decembri muselo na príkaz štátu 30 noviciek opustiť kláštor a odísť do civilného života.
V roku 1951 vyviezli sestry do textilných tovární v Čechách, kde žili a pracovali v ťažkých podmienkach.
R. 1952 do kláštora vo Vrbovom boli privezené sestry z iných kongregácií. Riadením Božím však vždy aspoň niekoľko sestier premonštrátok zostávalo vo vlastnom kláštore.
V tom istom roku odviezli do sústreďovacieho tábora v severných Čechách aj vtedajšiu provinciálnu predstavenú, matku Vojtechu Polakovičovú. Bola odsúdená na desať rokov väzenia a päť rokov straty občianskych práv.
R. 1961 sestry z nemocnice v Šahách prešli pracovať do ústavu pre postihnuté deti v Lipovej pri Šuranoch. Sestry, ktoré žili v charitnom dome v Slovenskej Ľupči presunuli do Čiech. Tam pracovali v Litvínove v továrni na výrobu priadze. Iné premiestnili do Dobětíc, kde prebrali starostlivosť o starých ľudí v domove dôchodcov.
Od r. 1955 sestry z tovární prešli pracovať do ústavu pre telesne a duševne postihnuté deti v Skalici pri Litoměřiciach. V r. 1968-69 prišlo niekoľko kandidátok. Pretože trval zákaz prijímať dorast, dievčatá sa zapracovávali ako civilné zamestnankyne, navštevovali školy, aby získali potrebnú kvalifikáciu. Rozhodnutie sestier prijímať tajne nové sestry malo zásadný význam. Mladé sestry však v rokoch 1972 -73 museli odložiť rehoľné rúcho. Generálna predstavená Kongregácie matka Akvína Kolníková posielala sestry po dvoch – troch na rôzne miesta Slovenska, aby si tam našli prácu a bývanie. Bola to veľká odvaha a tiež dôvera voči mladým sestrám. Žili v tzv. oblastných komunitách a pracovali v civilných zamestnaniach. Išlo zároveň o dobrodružstvo i risk, ktoré však prinieslo bohaté plody. V tomto spôsobe života im veľmi pomáhal svojimi radami a povzbudeniami dlhoročný asistent Kongregácie otec Tadeáš Řehák O. Praem.
Staršie sestry prešli do dediny Bílá Voda u Javorníka v sliezskom pohraničí, kde bol vytvorený sústreďovací tábor pre 400 rehoľných sestier. Ich život nebol ani tu ľahký, ale mal aj svoje pekné stránky. Sestry radi spomínajú na krásne spoločenstvo, ktoré zažili so sestrami iných kongregácií.
Po r. 1989 nastala obnova rehoľného života, rehoľníci sa mohli verejne obliecť do svojich rúch a začať činnosť, ktorú museli r. 1950 prerušiť.