Keď sa Norbert rozlúčil zo Xanténom, odložil svoj baranicový plášť a obliekol si vlnené šaty a plášť. Kráča pešo a naboso. Za Norbertom kráčajú jeho dvaja spoločníci s mulicou, na chrbte ktorej je ich spoločná batožina. Medzitým v správe Cirkvi nastala zmena. V roku 1118 zomrel pápež Pascal II. a zvolili nového, ktorý pod menom Gelasius II. započal svoj pontifikát 24. januára 1118. Nemeckému cisárovi sa však nepáči, a tak sa poponáhľal do Talianska, kde v noci vnikol do mesta a svojvoľne si zvolil nového pápeža. Ten bol dosť odvážny na to, aby si privlastnil odznaky pápežskej moci a prijal meno Gregor VIII. Gelasius sa rozhodol opustiť Rím a utiahol sa do Francúzska. Táto zvesť sa čoskoro rozniesla po celej Európe, a keď sa o tom dozvedel Norbert, rozhodol sa, že vyhľadá pápeža.Po dlhej a namáhavej púti i napriek zimnému počasiu sa Norbert dostal až do mestečka Saint Gilles, ktoré si Gelasius zvolil za svoje útočište. Norbert, ako každý pútnik, vošiel do baziliky a vyhľadal hrob svätého Gillesa, aby si pri ňom pokľakol a prosil za svoje hriechy. Potom prosil o audienciu u pápeža. Skloniac sa k nohám prenasledovaného kniežaťa Cirkvi rozpovedal mu o sebe všetko. Gelasius hneď spoznal, že má pred sebou Božieho muža a ponúka Norbertovi miesto vo svojich službách. Norbert sa odvoláva na svoj život na kráľovskom dvore a bráni sa tomuto novému úradu, ale je ochotný prijať každé rozhodnutie pápeža. Gelasius ho s láskou vypočul a pochopil. Dovoľuje mu, aby slobodne opustil veľkňazský dvor a dáva mu splnomocnenie, aby mohol stále hlásať Božie slovo. Na potvrdenie toho mu vystavuje dokument, v ktorom ho menuje za apoštolského vierozvestca. Norbert i napriek krutej zime sa ihneď vyberá na svoju novú misiu. V priebehu troch až štyroch mesiacov dvakrát prešiel celé Francúzsko.
Keď raz Norbert so svojimi spoločníkmi prišiel do Valencie, boli jeho spoločníci nadmerne vyčerpaní a ochoreli. Norbert sa o nich stará, ale napriek jeho snahe, chorobe podľahli. V čase, keď ešte Norbert opatroval svojich chorých spoločníkov, bolo to počas Veľkého týždňa, prišiel do Valencie cambraiský biskup Buchard. Keď sa to dozvedel Norbert, túžil ho navštíviť, lebo ho s ním spojilo dávne priateľstvo. Išiel teda do domu, kde biskup býval a pod bránou sa stretá s mladým kňazom i prosí ho o sprostredkovanie prijatia u biskupa. Tento mladý kňaz sprvu váha, ale potom Norberta ohlási u biskupa.
Norbert biskupa pozdravil po nemecky a po krátkom rozhovo
re biskup spoznáva svojho bývalého priateľa. Prešlo niekoľko minút, čo prebiehali prejavy priateľských citov. Kňaz, ktorý Norberta doviedol k biskupovi, je síce svedkom tejto dojímavej udalosti, ale keďže nerozumie po nemecky, nemôže vedieť, o čo ide. Slzy biskupa však prezrádzajú veľké pohnutie zo stretnutia týchto dvoch priateľov. Preto kňaz pristúpil k biskupovi a spýtal sa: Pane môj, čo to znamená a kto je ten cudzinec? Biskup odpovedal: Ten, koho tu vidíš, bol so mnou niekoľko rokov na kráľovskom dvore a jemu môžem ďakovať, že som biskupom, lebo prv než by mi bol panovník biskupstvo udelil, Norbert sa ho zriekol. Pohnuté slová biskupa a pohľad na vznešeného kajúcnika dojali mladého kňaza až k slzám. Veď i on cíti v duši túžbu po rehoľnom živote. Aj on chce opustiť svetskú slávu, aby sa mohol bezvýhradne zasvätiť službe Bohu.
re biskup spoznáva svojho bývalého priateľa. Prešlo niekoľko minút, čo prebiehali prejavy priateľských citov. Kňaz, ktorý Norberta doviedol k biskupovi, je síce svedkom tejto dojímavej udalosti, ale keďže nerozumie po nemecky, nemôže vedieť, o čo ide. Slzy biskupa však prezrádzajú veľké pohnutie zo stretnutia týchto dvoch priateľov. Preto kňaz pristúpil k biskupovi a spýtal sa: Pane môj, čo to znamená a kto je ten cudzinec? Biskup odpovedal: Ten, koho tu vidíš, bol so mnou niekoľko rokov na kráľovskom dvore a jemu môžem ďakovať, že som biskupom, lebo prv než by mi bol panovník biskupstvo udelil, Norbert sa ho zriekol. Pohnuté slová biskupa a pohľad na vznešeného kajúcnika dojali mladého kňaza až k slzám. Veď i on cíti v duši túžbu po rehoľnom živote. Aj on chce opustiť svetskú slávu, aby sa mohol bezvýhradne zasvätiť službe Bohu. Po veľkonočných sviatkoch a po smrti troch Norbertových spoločníkov, sám Norbert vážne ochorel. Musel sa preto uspokojiť, že vo Valencii pobudne dlhší čas. Mladý kňaz, ktorý bol svedkom stretnutia Norberta s biskupom, menom Hugo, horlivo navštevuje Norberta. Čím dlhšie ho pozná, tým viac ho obdivuje. Hugo sa rozhodol nasledovať Norberta, ale najprv sa chce vrátiť do svojho rodiska, aby tam usporiadal svoj majetok. Keď sa Hugo vrátil, obaja sa spoločne vydali na cestu. Žili chudobne ako Kristus a za svoje služby nežiadali nič. Malé dary, ktoré veriaci kládli na oltár pri svätej omši, si nenechali len pre seba. Rozdelili sa s potrebnými. Starosti o každodenné potreby ponechávali na Božiu prozreteľnosť. Nepovažovali za správne, aby po ľudskej odmene túžili tí, ktorí pre Krista všetkým opovrhli. Cítili sa na zemi cudzincami a pútnikmi, preto všetky svoje túžby smerovali k nebeskej vlasti. Takéto hrdinské sebazapieranie, prirodzene, strhávalo mysle a dojímalo srdcia. Keď sa Norbert spolu s Hugom blížili k nejakému mestu či dedine, ľudia ich očakávali s veľkým oduševnením. Nuž, kto by neobdivoval tento nový, skoro anjelský spôsob života.
Norbert je nám často predstavovaný ako zvestovateľ pokoja. Svojou veľkou horlivosťou, múdrosťou a jemnocitom zmieroval nepriateľov. Bol to veľký dar, ktorý dostal od Pána Boha, a ktorý si nenechal iba pre seba. Raz sa Norbert stretol s mladíkom, ktorému v tom týždni zavraždili brata. Mladík bol veľmi nahnevaný a túžil po pomste, chcel sa doslova vrhnúť na vrahov. Norbert ho však zastavil. Pozdravil sa mu a nežne ho objal: Priateľu, som tu cudzincom a cestujem týmto krajom. Odkedy som sem prišiel, od nikoho som nič nežiadal, ani neprijal. Vidím, že si láskavý a v kvete mladosti. Bolo by mi veľmi milé, keby si mi ponúkol dar, ktorý by som si odniesol z tohto miesta. Pán Boh ťa za to odmení. Mladík dojatý, so slzami v očiach odpovedal: Hovor, otec, nič ti neodopriem. Norbert povedal: Prosím o milosť pre tvojho brata. Aká to obdivuhodná moc, aká vznešená a podmaňujúca sila lásky! Zúrivý lev sa zmenil na nežného baránka. Mládenec sa zriekol pomsty a stal sa najhorlivejším pomocníkom pri uzmierovaní nepriateľov v celom kraji.
Dňa 29. jaunára 1119 však nečakane zomiera prvý ochranca Norberta, pápež Gelasius II. Novým pápežom bol zvolený arcibiskup Guy, strýc francúzskej kráľovnej, ktorý prijal meno Kalixt II. Ten zvolal snem do Remeša, a aj Norbert sa tam vybral, aby si vyžiadal nielen súhlas k horlivému plneniu započatého apoštolátu, ale aj požehnanie od novozvoleného pápeža. Už tri dni bol v Remeši a hľadal príležitosť dostať sa k pápežovi, ale márne. Rozhodol sa preto, že opustí mesto. Ako tak so svojimi spoločníkmi, Hugom a ešte jedným kňazom odpočívali, priblížil sa k nim akýsi sprievod. Je to laonský biskup Bartolomej, ktorý sa ponáhľa na snem. Veľkňaz sa mimovoľne zastavil a pozdravuje neznámych pútnikov. Ktože ste? Spýtal sa ich. Norbert mu v krátkosti vyrozprával svoj životný príbeh a dodal: Prišiel som do Remeša, aby som si vyžiadal požehnanie od Svätého Otca, právo hlásať evanjelium a poradiť sa s ním o ďalších mojich zámeroch, lebo vo všetkom sa chcem opierať o autoritu Apoštolskej stolice. Bartolomej dojatý spoznal, že sa stretáva s Božím vyslancom, a že pod chatrným odevom sa skrýva ozajstná perla. Vyzval teda Norberta, aby sa vrátil do Remeša, že ho predstaví pápežovi.
Dňa 16. alebo 19. októbra 1119 prišiel Bartolomej s Norbertom a jeho dvomi spoločníkmi do Remeša. Bartolomej bol Kalixtovým synovcom, takže ich pápež prijal. Šťastný Norbert vyrozprával pápežovi všetko o svojej misionárskej činnosti a o tom, ako túži po dokonalejšom rehoľnom živote. Preto ho poprosil, aby obnovil dokument, ktorým bol vymenovaný za apoštolského misionára jeho predchodcom. Kalixt sa potešil, že môže podporovať tohto nečakaného spolupracovníka. Pochválil Norberta a dal mu žiadané splnomocnenie. Rád by sa s Norbertom ešte viac porozprával, ale povinnosti mu v tom bránili. Poprosil teda Bartolomeja, aby u seba v Laone zdržal Norberta, že sa tam po sneme opäť všetci stretnú.Pobyt v Laone bol Norbertovi len na úžitok, lebo sa zdokonaľoval vo francúzskom jazyku a mohol sa tu stretať s niektorými členmi svojej rodiny. V novembri splnil pápež Kalixt II. svoj sľub a prišiel do Laonu. Norbert bol v biskupskom paláci denným hosťom. Mal mnoho príležitostí voľne sa stýkať s pápežom a počúvať jeho rady. Pápež mu radil, aby zanechal túlavý život a založil rehoľu, ktorá by sa okrem nazerania, venovala činnému životu. Aj Bartolomej požiadal Norberta, aby zostal v jeho diecéze. Naučil sa vážiť si poklad, ktorý mu zveril pápež.
- Details
- Written by aurelia
- Category: I. časť
- Hits: 6442
Skoro na jar vybral sa Norbert so svojím sluhom na koni do Westfálska na hrad Vreden, vzdialený niekoľko kilometrov od Xanten (Vreden po nemecky Frieden – pokoj). Prečo išiel tento dvoran a kanonik na takýto výlet, vie iba sám Pán Boh. Ponáhľa sa, i keď si neuvedomuje, že ide hľadať pokoj. Je krásny slnečný deň. Odrazu sa však na obzore zatmelo, strhol sa vietor a naši výletníci sú obkľúčení tmou a križujúcimi sa bleskami. Tu zrazu nebo ožiarilo a hrozný rachot sprevádzal hrom. Pred Norbertom sa rozpraskla zem a dusivý sírový zápach naplnil ovzdušie. Norbert padá zo svojho spínajúceho sa koňa. Ako tak leží, zdá sa mu, že počuje niečí hlas, ktorý mu vytýka jeho minulosť. Keď sa z prvého preľaknutia prebral, cíti, že mu tento hlas prebudil svedomie. V hĺbke duše začína rozjímať o slovách žalmistu: Zanechaj zlé a rob dobré. Potom vstáva a týmto zážitkom úplne premenený vracia sa do Xanten.
Životopisci svätého Norberta radi porovnávajú jeho obrátenie s obrátením svätého Pavla. Podľa nich vredenská cesta pre Norberta znamenala to isté ako damašská pre Pavla. Nebeský hlas poslal Pavla ku Ananiášovi a Norberta do školy istého rehoľníka, známeho múdrosťou a zbožnosťou. Viedol slávne siegburské opátstvo a jeho meno bolo Kunon. Ak je pravda, že len svätec môže iného urobiť svätým, tak Norbert sa dostal do výbornej školy ku Kunonovi. Tu študoval posvätné písma a liečil si rany duše slzami pokánia. Jeho nedočkavú túžbu vrhnúť sa s oduševnením do zaslepeného sveta a svojimi skutkami dokázať márnosť pozemských radostí a poukázať na to, že niet na svete nič cennejšie ako Božia láska, zdržiaval jeho príkladný učiteľ slovami: Pre každého je určená hodina, ktorú musí trpezlivo vyčkávať, kým udrie, aby sa tak mohol v Bohom danej príležitosti s plnou vervou vrhnúť do plnenia jeho vôle podľa príkladu samotného Pána Ježiša.
Hoci ešte nenastala hodina Norbertovho povolania do rehole, slávnosť jeho kňazskej vysviacky už nebola ďaleko. V roku 1115 pred Vianocami podľa prastarého zvyku udeľovali posvätenie kňazstva. Norbert využíva túto príležitosť a žiada kolínskeho arcibiskupa Fridricha, aby mu udelil sviatosť posvätenia kňazstva. Fridrich sa zadivil a hovorí: Som prekvapený? Lebo toľkokrát si odmietol vyššie hodnosti, ktoré ti ponúkali vzdelaní a čestní ľudia. Keďže si teraz sám žiadaš vysviacku, akože by som mohol pred tebou zatvoriť svätyňu? Norbert však k tomu dodáva: To nie je všetko, čo si žiadam. Prial by som si, aby som sa mohol v ten deň stať diakonom i kňazom. Ešte viac ma prekvapuješ! Hovorí zmätený biskup. Čo je vlastne príčinou tohto náhleho a skoro neslýchaného rozhodnutia? Je to môj pevný úmysel. Jeho príčinu ešte teraz nemôžem prezradiť, ale neskôr sa to dozviete. Táto záhadná odpoveď neuspokojila svedomie Fridricha, ktorý mal moc o tejto žiadosti rozhodnúť. Arcibiskup sa ho teda začal vypytovať ďalej. Napokon mu Norbert prezradil, čo sa odohralo medzi Bohom a ním počas vredenskej búrky. Arcibiskup napriek všetkým dojímavým tvrdeniam dlho váha. Je to zvláštna požiadavka, a tiež bežné zvyklosti sa stavajú proti takémuto počínaniu. V jeho pochybnostiach sa však prediera na výslnie vážna otázka a neustále dotiera, skoro až kričí: Či to nebolo vnuknutie Božie, ktoré týmto spôsobom poháňalo Norberta? Táto otázka postupne prestáva byť otázkou a zakorení sa v jeho mysli ako nevyvrátiteľný fakt. Preto Fridrich po zrelom uvážení dáva za pravdu tejto myšlienke a neváha využiť svoju moc, aby vyhovel a vyplnil jeho prosbu.
Nadišiel čas dojímavých obradov. Vysviacka sa koná v Kolíne, vo veľkom arcibiskupskom dóme, ktorý bol zasvätený úcte kniežaťa apoštolov. Norbert prichádza v krásnom zlatom a hodvábnom rúchu. Vidia v ňom stále ešte bohatého svetáka. Nemajú ani tušenie o tej veľkej premene jeho vnútra, ktorá prenikla jeho zmýšľanie i život. Všetky oči sú upreté na Norberta, ktorý dáva znamenie svojmu sluhovi. Ten pristúpil a podáva svojmu pánovi drsný kepeň z baranice. Na to Norbert vymieňa svoj sviatočný odev za tento drsný šat, aby prejavil svoju kajúcnosť a obrátenie. Na svoj podivný kepeň z baranice, ktorý mal nosiť tri roky, si oblieka kostolné rúcho a prijíma najskôr diakonské, a potom kňazské svätenie. Onedlho odchádza z Kolína a vracia sa do siegburského kláštora, kde v najväčšej utiahnutosti trávi štyridsať dní a pod vedením čnostného
opáta Kunona cvičí sa vo vznešených povinnostiach kňazského úradu. Bezpochyby, tu sa začína s najväčšou zbožnosťou prehlbovať jeho úcta k prevelebnej Sviatosti Oltárnej a k vznešenej obeti svätej omše.
- Details
- Written by aurelia
- Category: I. časť
- Hits: 6070
Keď mal Norbert 20 rokov, prebiehalo obdobie križiackych výprav. Zo všetkých strán sa ozývalo: Pán Boh to chce! V júli 1099 sa po celej kresťanskej Európe rozniesla správa, že križiaci zaujali Jeruzalem. Priebeh tejto výpravy s veľkým záujmom sledovali aj páni v gennepskom (ženepskom) zámku, lebo loprainský vodca výpravy, Gotfried Buillon, vtedy už jeruzalemský kráľ, bol príbuzný šľachetnej panej zámku, Hedvigy. Zdalo by sa, že tieto pomery povolajú i mladého xantenského pána do zbrane, ale Norberta skôr zachvátila veda veselého filozofovania, ktorá tak veľmi vyhovovala jeho náruživostiam. V rokoch mladosti hľadal šťastie tam, kde ho nájsť nemožno. Bolo to prázdne mámenie, z ktorého neskôr ostali iba výčitky svedomia. A boli tu ešte rodičia, ktorí rozhodovali.Norbertovi rodičia, Heribert a Hedviga, nezabúdali na podivný nebeský sen pred narodením svojho syna. V tom čase bolo vo zvyku, že mladíci, ktorí boli šľachtického pôvodu, boli prijímaní za členov kňazského zboru i bez kňazského povolania. Rozhodli sa teda, aby bol kňazom, lebo matka dúfala, že sa sen vyplní a Norbert sa stane stĺpom Cirkvi. Norbert vstupuje do kňazského zboru a pravdepodobne tak robí z vypočítavosti. Kolínsky arcibiskup ho pomazal za subdiakona a krátko potom sa stáva kanonikom.
Na dvore kolínskeho arcibiskupa sa pre Norberta otvára široké pole pre uplatnenie jeho ctižiadostivosti. Tak sa dostáva do stále lepšej spoločnosti. Keď sa potom objavil na kráľovskom dvore, bol zahrňovaný podobnou pozornosťou a ochotou ako na arcibiskupskom dvore. Lásku a priazeň kráľa a všetkých dvoranov si Norbert získava nielen svojím vznešeným pôvodom a bohatstvom, ale i neobyčajnou múdrosťou a hlbokým vzdelaním či širokým okruhom vedomostí. Podľa svetského vkusu je xanténsky kanonik naozaj dokonalým dvoranom.
Kráľ Henrich V. neváhal Norberta, i keď bol tak mladý, vymenovať za dvorného kaplána a člena štátnej rady. Toto postavenie mu zaistilo veľký vplyv na kráľovskom dvore a po celej ríši. Je pravdou, že si náš kanonik na dvore Fridricha a v blízkosti kráľa Henricha osvojoval ľahké mravy, preto nečudo, že mu náboženstvo bolo iba na ťarchu. Krst a matkina viera mu boli len pominuteľnou iskierkou, ktorá nevládala osvietiť dušu nebeským jasom. Byť dvorným kaplánom, to nie je tá najposlednejšia hodnosť, pretože Norbert túži po vysokej politike.
Henrich V. sa spočiatku javil ako úctivý voči Cirkvi a pápežovi. No čoskoro sa v ňom nezaprelo čosi, čo zdedil po otcovi. Keď Norbert sprevádza Henricha do Ríma, slávnostne im vychádzajú v ústrety a vedú ich do Baziliky svätého Petra, kde Henricha očakáva na tróne pápež. Podľa vtedajšieho zvyku sa Henrich sklonil k nohám pápeža, potom sa vzpriamil, aby prijal od neho bozk pokoja. Jeho kaplán, Norbert, stojí za ním. Nápadné pokojné správanie nemeckého kráľa však nebolo úprimné. Henrich zrazu po nemecky vyzýva svojich ozbrojencov, aby sa násilne zmocnili pápeža, ktorý ho chcel práve objať. Stalo sa to 12. februára 1111 a pápež i kardináli boli odvlečení do Nemecka a prísne strážení. Božia prozreteľnosť poskytuje pápežovi v tomto smutnom položení nečakanú potechu. Kronikár o nej rozpráva: Istý kňaz z nemeckého sprievodu, ten, ktorý bol dvorným kaplánom, prišiel k nemu a sklonil sa k jeho nohám. Bol to Norbert. Mladý dvoran prosí pápeža, ktorý bol v tejto potupnej výprave zajatý, o milosť. Jeho šľachetná duša nemôže bez odporu vidieť podlosť vierolomného kráľa. Pápež hlboko dojatý udeľuje Norbertovi požehnanie i rozhrešenie. Úskočný plán kráľa Henricha sa načas podaril, lebo pápež Pascal II. ustúpil pred násilím a vyhovel jeho žiadosti, aby mohol bezprostredne vplývať na voľbu nemeckých biskupov, a aby im podaním berly a prsteňa pred vysviackou, mohol oddať investitúru. Po uvalení exkomunikácie pre Henricha sa Norbert už na cisárskom dvore neukazuje a zrieka sa i priateľstva s cisárom. Cisár odpovedá pomstou, prenasleduje biskupstvá a opátstva verné pápežovi.
Srdcu spôsobuje veľké ťažkosti vyslobodzovanie z objatia sveta, z jeho márnosti, do ktorej bolo srdce tak veľmi ponorené. Ale v hĺbke Norbertovej duše márnotratný syn nosí vzácne semená kresťanského svedomia, ktoré mu za detstva vštepovala jeho nábožná matka. Z nich vytrysklo Norbertovo spasenie. Kronikár o ňom píše: Zachvátený priepasťou svetskej trmy – vrmy, usiloval sa zapáčiť ľuďom. S radosťou nasledoval vábivý hlas a učenie, ktoré hlásalo, že treba slúžiť len rozumu. Božie milosrdenstvo, ktoré dobre pozná ľudskú slabosť, spokojne trpelo rozpustilý a pôžitkársky život. Dobre vedelo, že onedlho bude takémuto životu koniec a z Norberta sa stane druhý Pavol – vyvolená nádoba. Norberta sa dotkla milosť Božia a duševne mŕtvy znova ožil. Norbert spoznal, že pre neho niet viac miesta na dvore z Cirkvi vyobcovaného kniežaťa. Od začiatku roku 1115 ho tam viac nikto nevidel. Zdržoval sa v okolí mesta Kolín.
- Details
- Written by aurelia
- Category: I. časť
- Hits: 6250
Podľa mnohých historických záznamov sa Norbert narodil asi v rokoch 1080 – 1085 v slávnej kniežacej rodine gennepských (ženepských) grófov na hrade neďaleko mesta Xanten. Pán hradu Heribert a jeho manželka Hedviga mali zrejme dvoch synov. Heribert bol starší, a tak ako dedič predurčený za pokračovateľa rodu. Mladšieho Norberta tak čakala iná kariéra.Ešte pred narodením Norberta, Hedviga vo sne a vo veľkých bolestiach počula o svojom budúcom dieťati tajomný hlas z neba, ktorý jej hovoril: Buď spokojná Hedviga, lebo ten, ktorého nosíš v živote, bude raz arcibiskupom. Bude veľkým pred Bohom i ľuďmi.
Meno Norbert, podľa dejepisca znamená knieža severu. Nemáme žiadne údaje o jeho výchove a školách, ktoré ako chlapec absolvoval, vieme len, že mal vynikajúci prospech a medzi svojimi vrstovníkmi vynikal výrečnosťou a vedeckými poznatkami. Kronikár o ňom hovorí, že mal obdivuhodné rečnícke nadanie, vlohy pre vnímanie a vedecké poznanie, bol mimoriadne zbehlý v porozumení a vo výklade svätých spisov.
- Details
- Written by Super User
- Category: I. časť
- Hits: 6476
Treba pripomenúť, že svätí sa v krátkom čase stali dokonalými, ale od vytrvalosti v príprave a od hĺbky ich duševného života vždy závisela plodnosť ich verejnej činnosti. Tak tomu bolo aj u svätého Norberta. Sme pri tom úseku jeho života a úseku života každej zasvätenej duše, ktorý možno nazvať obdobím rehoľného zdokonaľovania. Zlato sa čistí ohňom, aby malo skutočnú hodnotu. Norbert sa na tri roky utiahol, aby sa v tichosti a pokoji pripravoval na apoštolské účinkovanie. Čnosť často triumfuje tam, kde aj najlepšia výrečnosť vychádza nazmar. Norbert spoznal, že jeho príklad bude omnoho účinnejší ako jeho kázne. Odhodlal sa na prísne sebaumŕtvovanie. Chodil bosý a iných šiat nemal, len drsný plášť a kepeň, aký nosili verejný kajúcnici. Prísne sa postil a okrem nedele jedával len večer. Možno povedať, že prísnosťou svojho nového života sa podobal Jánovi Krstiteľovi.
Často sa zdržiaval v siegburgskom opátstve, hoci bolo od Xantenu dosť vzdialené. V spoločnosti svojho učiteľa Kunona a rehoľníkov, ktorí svojím životom horlili za česť Božiu a usilovne študovali Písmo sväté, sa vždy cítil veľmi dobre. Dobrý príklad múdreho opáta na neho pôsobil tak, že pôst sa mu zdal slasťou a nočné bdenie príjemným zamestnaním.
V limburskom kniežatstve leží útulné mestečko Olduc, asi osemnásť kilometrov vzdialené od Xanten. Tu bol rehoľný dom a ľudia, ktorých Norbert rád navštevoval. Rehoľný dom založil nábožný kanonik Albert v roku 1104 podľa pravidiel svätého Augustína. Pod kostolom tohto opátstva bola vybudovaná krypta. Stavba naozaj krásna, lebo bohatstvo sa tu šťastlivo spájalo s jednoduchosťou. V okrúhlom výklenku tejto krypty postavili oltár, pri ktorom Norbert často slúžieval svätú omšu. Raz sa stalo, že mu po pozdvihovaní padol do kalicha veľký pavúk. Norbert sa preľakol, veď prehltnúť ho znamenalo istú smrť. V tých časoch sa totiž pavúky považovali obecne za veľmi jedovaté. Čo teraz robiť? Prítomní veriaci, by si to mohli všimnúť, a kto vie, ako by si to vysvetľovali. Aby sa len nezadala príčina pre akékoľvek zneuctenie Kristovej Krvi. Norbert preto dlho neváhal, nech sa stane Božia vôľa. Pozdvihol kalich a prehltol pavúka aj s predrahou krvou.Prítomní si asi nič zvláštne nevšimli, a tak si Norbert po skončení svätej omše pokľakol pred oltárom Pána, aby takto veľkodušne obetoval Bohu svoj život na dôkaz úcty. Bol šťast-ný, že môže prinášať obeť najcennejšiu ako dôkaz svojej úcty a lásky ku Kristovej Krvi. Ale Pán rozhodol inak. Keď sa mu už zdalo, že začína pociťovať účinok jedu, v tom momente kýchol a živý pavúk mu nosom vyletel von.
Neďaleko Xanten žil istý pustovník Ludolf. Bol to muž obdivuhodne svätého života. Bol prísny, ale hlboko preniknutý svojím poslaním. Ludolf poznal iba jednu kráľovnú – pravdu. Tú hlásal bez váhania a bázne. Keby tento pustovník žil v našich časoch, zaiste by nenašiel miesto medzi voľnomyšlienkármi a tými, ktorí sú voči bludom ľahostajní. Smelo karhal hriechy svetských ľudí i nehodných kňazov. Tým bolo jeho meno známe po celom okolí. Často ho preto prenasledovali, ba dokonca sa mu aj vyhrážali. Nečudo, že ho Norbert, ktorý bol vystavený podobným útokom, často navštevoval, aby sa navzájom posilňovali. Pomaly sa takto Norbert zoznamoval s pustovníckym, kanonickým i s ozajstným rehoľným životom, aby v priebehu niekoľkých rokov v obdivuhodnom súlade spojil tento trojaký spôsob života v jeden. V rokoch 1116 – 1118 trávil všetok voľný čas, ktorý mu zostal po nábožných cestách do Siegburgu, Rolducu a do Ludolfovej pustovne, na okraji Xanten, na vrchu Vorsberg (terajší Fürstenberg). Tu bol kostol patriaci pod jeho kňazskú právomoc a tu prežil asi dva roky ako ozajstný pustovník. Jediným jeho zamestnaním bola modlitba, čítanie svätých kníh a rozjímanie o kresťanských pravdách. Svoje telo trýznil prísnymi pôstmi a nočným bdením. Najväčším potešením mu bolo to, že každodenne mohol slúžiť svätú omšu, ktorá mu bola najcennejšou obetou a najmocnejším pokrmom jeho duše. Takto kráčal po ceste duchovného pokroku, po ceste k oltáru a k obeti.
Mnohým sa nepáčil mimoriadny spôsob Norbertovho života po obrátení. Nemohli mu odpustiť, že sa ukazuje byť lepším ako oni. Medzi prvých, čo ho obžalovali, patrili xanténski kanonici, ale neboli jediní, ktorí ho potupovali a prenasledovali. Vzrastal počet Norbertových protivníkov a búrka bola predo dvermi. Prenestský arcibiskup a kardinál, bol už niekoľko rokov pápežským nunciom Nemecka. Všemožne zastával autoritu Apoštolskej stolice a v roku 1114 sa chcel utiahnuť do Chatreux, aby v tichej samote slúžil Bohu, ale nestalo sa tak, lebo bol poverený zaujať biskupský stolec. V tom čase išlo o obhajobu práv pápeža Gelásia II. Proti Henrichovi V. a vzdoropápežovi Móricovi Burdinovi. Preto boli v Nemecku zvolané dva snemy: jeden v Kolíne a druhý vo Fritzlare (1118). Dňa 26. júla 1118 sa vo Fritzlare, v sídelnom meste hesenského margrófstva, zišiel veľmi veľký národný snem pod vedením Kunona. Norbert sa tu stretol s arcibiskupmi, biskupmi, opátmi, s mnohými kňazmi a svetskými ľuďmi. Zdalo sa, že toto zhromaždenie nemá iný cieľ, ako znovu prejednať postoj cisára Henricha V. proti Cirkvi a dať ho opäť do cirkevnej kliatby.Protivníci Norberta, xantenski kanonici, však navrhli zakročiť proti „fanatizmu“ Norberta. Preto bol Norbert predvolaný na snem. Obrátený šľachtic sa dostavil v kajúcom rúchu, a keď jeho protivníci videli jeho pôstom a prísnosťou života vychudnuté telo, zachvátila ich priam až zúrivosť. Vytýkali mu, že si neprávom privlastňuje úrad vierozvesta a proti prelátom i kňazom používa násilné útoky. Od koho je vyslaný? Či azda on je ich cirkevný predstavený? Prečo používa rehoľné rúcho, keď nepatrí ani do jednej rehole? A prečo sa nezriekol majetku svojich predkov? Prečo od seba odvrhol kanonické rúcho a zamenil ho za oblek z baranej alebo kozej kože? Bola to spŕška vyčítavých otázok. Norbertova obrana nebola ani dlhá, ani ťažká. Bránil sa s najväčšou poníženosťou, ako to robia svätci. Povedal: Proti mne sa pre moje kázne vyslovili ťažké obžaloby. Ale či nie je napísané: kto obráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni mu dušu od smrti a prikryje množstvo hriechov (Jak 5,20)? Nespočíva v tom moc hlásania viery? To predsa patrí k nášmu kňazskému úradu. To je odkaz nášho veľkňaza, ktorý povedal: Prijmite moc na hlásanie Božieho slova. Keby sa ma niekto opýtal, hlásateľom akej viery som, povedal by som mu:
- Hľa, moje náboženstvo – rýdza viera, potešovanie vdov a sirôt v ich opustenosti a snaha zachovať sa čistým od poškvrny sveta.
- Hľa, môj oblek – svätý Peter nás učí, že Pán Boh nemá zaľúbenie v drahocenných šatách. Svätý Ján Krstiteľ sa obliekal do kože z ťavy, na ktorej bola ešte srsť. Slávna panna Cecília nosila na svojom tele cilícium. A čo je najdôležitejšie, Stvoriteľ sveta, po hriechu prvých ľudí, nezahalil ich purpurovým plášťom, ale im dal suknice z kože.
Trochu odvážna reč, ale ako obrana a odpoveď na útočné otázky mala dobrý ohlas a priaznivo zapôsobila na sudcov. Väčšina biskupov, ktorí ho mali odsúdiť, nemohla vidieť v jeho obhajobe inšie ako odsúdenie svojho vlastného nesprávneho konania.
Norbert je už tri roky kňazom, ale ani príklad, ani slová nemali na krajanov závažnejší účinok. Tak ako u Pána Ježiša, aj u neho sa osvedčili slová evanjelia: Proroka si všade uctia, len nie v jeho rodnom kraji. Norbert cíti, že musí opustiť svoj rodný kraj. Naplnený touto myšlienkou a oduševnením, vyhľadal svojho arcibiskupa Fridricha a vyrozprával mu svoj plán. Fridrich pokladá Norberta za svojho priateľa. Vie oceniť jeho vynikajúce vlastnosti a pokúša sa urobiť všetko, aby ho odvrátil od tohto rozhodnutia, ale márne.
Norbert sa zrieka kanonického postavenia, vracia arcibiskupovi svoje a cirkevné dôchodky, ktoré užíval v Xanten, predáva všetok svoj majetok, ktorý zdedil po otcovi. Zhromažďuje okolo seba chudobných a všetko im rozdáva. Ponecháva si len zopár drobných, ornát, posvätné nádoby na slúženie svätej omše a mulicu. Takto sa Norbert v roku 1118 vydáva do sveta na svoju misijnú cestu. Odchádza v mene Božom a s radosťou do neznáma podľa vzoru Abraháma počúvajúc Boží hlas: Vyjdi zo zeme, z otcovského domu a od príbuzenstva a poď do zeme, ktorú ti ukážem (Gn 12,1).
