IV. časť

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 26 December 2016; Hits: 5854

Smútok v Magdeburgu zdieľalo nielen Nemecko, ale celý katolícky svet. Cisár Lothar oplakával svojho priateľa a pápež Innocent II. stratil svojho osloboditeľa a obrancu Cirkvi. Magdeburgská kronika tieto udalosti opisuje slovami: Žiaľ, bolestná a predčasná smrť vytrhla z nášho kruhu tohoto veľkého muža a vynikajúceho apoštola, ako keď kvet predčasne vädne. Odišiel muž, ktorého Cirkev veľmi potrebuje. Niet viac toho, kto by ochraňoval nešťastných, potešoval zarmútených. Niet veľkňaza, u ktorého by sa tak dokonale prejavovala láska k blížnemu a nenávisť proti zlobe a hriechu ako u neho. Bol dobrý ku každému, trpezlivý, nemal nepriateľov, okrem zlých kňazov, ktorí nechceli niesť jarmo Kristovo. Bol indiferentný voči zlatu a striebru, a keď to bieda blížneho vyžadovala, ochotne použil aj poklady kostola na jej zmiernenie.

Takto si na neho spomínal ľud a potešoval sa tým, čo všetko vykonal svojimi skutkami lásky a vynikajúcimi čnosťami, v ktorých sa zdokonaľoval, duševne rástol, až dospel k vrcholu svätosti.

Svätý Norbert mal hlboké teologické i svetské vedomosti, ktoré rád odovzdával svojim veriacim. Bol ozajstným kazateľom, priam rodeným rečníkom. Jeho živé slová dokázali mimoriadne pôsobiť na človeka. Už svätý Augustín predpokladá u kazateľa dve dôležité vlastnosti: lásku k blížnemu a lásku k pravde. A v tomto ohľade svätý Norbert vynikal veľkosťou a výrečnosťou. Hovorieval vždy ušľachtilo a presvedčivo, ale to všetko len vďaka tomu, že to čo hlásal aj žil. Zachovalo sa po ňom málo písomností, i keď historici tvrdia, že mal celý rad písomných prác, ale kde sú, nevieme. Snáď sa ešte nejakou šťastnou náhodou objavia.

Usiloval sa povzniesť vtedajší život svetských kňazov, a tak šíriť dobro kresťanskej viery medzi ľudom. Keď chcel podoprieť rozpadajúcu sa budovu klerického stavu, stalo sa, že postavil novú. Všetko, čo je veľké a krásne, čo je trvalé, vzniká pomaly. Svätý Norbert mal pred sebou ideu, pre ktorú sa oduševňoval: zorganizovať spoločenstvo kňazov, v ktorom mali viesť spoločný život, pracovať, modliť sa a zdokonaľovať sa v stálom sebazapieraní v duchu evanjelia. Túžil vychovávať kňazov, ktorí by boli apoštolmi, misionármi a duchovnými pastiermi svojej cirkevnej obce. Bola to novota na tie časy. Svätý Norbert mal pre založenie takéhoto nevšedného diela všetky predpoklady a schopnosti. A Pán, ktorého z celého srdca, z celej duše a celej mysle miloval, mu udelil k tomu potrebné milosti a požehnanie. Podarilo sa mu spojiť apoštolskú činnosť s prísnym rehoľným životom. Služba Bohu bola vždy túžbou jeho srdca a charakteristikou jeho diela. Rozjímavý a činný premonštrátsky rád, popri chórovom speve a kláštornej samote, pracoval i na spáse duší.

Svätý Norbert, skrze veľké Božie dary a milosti, vládol nad dušami. Každé storočie trpí v tomto smere nedostatkom vedúcich osobností. Taká osobnosť vyžaduje mimoriadnu horlivosť, dokonalú múdrosť a nadpriemerné talenty. A svätý Norbert mal v plnej miere všetky tieto vlastnosti. Bol výborným znalcom ľudských sŕdc, bol majstrom vo vedení duší a milovníkom vnútorného života. Vychoval pre Cirkev dokonalé charaktery. Len tak si môžeme vysvetliť to, že za krátky čas mal toľko učeníkov, ktorým vštepil svojho ducha a ktorí sa osvedčili v službe Pána.

Svätý Norbert mal široký okruh priateľov vo Francúzsku, v Belgicku, v Nemecku i v Taliansku. Biskup Bartolomej, ktorého aj po 700 rokoch s obdivom spomínajú rôzne dejepisné diela, sa vytrvalo pridržiaval zakladateľa premonštrátov. Nogetský Guibert bol svätým Norbertom priam uchvátený. Dôvernými priateľmi mu boli Lisiard a Josselin, biskupi zo Soissonu; Alberon a Verdun z Belgicka, kráľ Lothar a mnohí iní. Svojou múdrosťou a čnostným správaním si svätý Norbert získal pápeža Gelásia II. Pápež Innocent II. potvrdil jeho rád ako za života svätého Norberta, tak i po jeho smrti. Zo všetkých však najbližším priateľom svätého Norberta bol svätý Bernard. Nevieme, kde sa po prvýkrát stretli, ale vieme, že hoci boli vzdialení svojím pôvodom, spájalo ich spoločné priateľstvo s laonským Bartolomejom. Svätý Norbert i svätý Bernard bojovali proti bludnému učeniu Abelarda, čo ich úplne zblížilo a vytvorili zväzok svätého priateľstva. Ich vzťahy nám približujú listy svätého Bernarda svätému Norbertovi. Celkový obraz ich priateľstva by nadobudol svoju úplnosť, keby sa ešte našli listy, ktoré písal svätý Norbert svätému Bernardovi. Svätý Bernard, opát z Clairvaux, v jednom svojom liste, ktorý adresoval Geoforoyovi nazýva svätého Norberta fistulou coelestis. Je to výraz, ktorý sa ťažko prekladá. Fistula bola strieborná rúročka, pomocou ktorej prijímali sviatosť pod spôsobom vína. Za takého ho pokladal jeho priateľ, za nástroj – kanál Božieho slova. Naposledy sa stretli v roku 1133 v Ríme.

Svätý Bernard i po Norbertovej smrti udržoval priateľstvo voči jeho založeniu. Dôkazom toho je aj jeho list opátovi Hugovi: Som odhodlaný vás milovať, keď čo budete robiť. Aj vtedy, keby ste ma vy prestali milovať. Pridržiavam sa vás, i keby som vám tým bol na obtiaž. Som vám oddaný a vďačnosť naozaj nikdy neprestane. Keď by ste sa aj vy odtiahli odo mňa, ja prídem k vám a ospravedlním sa. Tam, pred vašou bránou budem čakať, budem búchať a prosiť vás, dokiaľ si nezaslúžim alebo nevymôžem, aby ste ma požehnali.

Svätý Norbert vedel viesť a usmerňovať duše. Bol však aj prezieravý a múdry, keď išlo o politické a štátne záujmy. Vedel zakročiť v pravý čas. Mladý xanténsky kanonik tým vynikal už na dvore Henrika V. Dokázal s diplomatickou šikovnosťou rozuzľovať tie najháklivejšie problémy, čím si získal aj priazeň cisára a jeho dvora. Predpovedali mu dráhu prvotriedneho diplomata. I keď sa sprvu zdalo, že jeho organizačný talent bude po jeho obrátení umŕtvený kajúcim životom, nebolo tomu tak. V plnej miere sa uplatnil, keď sa stal arcibiskupom. Lothar II. mal vždy záujem i o cirkevné záležitosti, a keď vypozoroval bystrosť Norbertovho ducha, zvolil si ho za svojho radcu. Svätý Norbert kráľa nesklamal a je potrebné dodať, že rovnako horlivo a svedomito si konal i svoje biskupské povinnosti.

Svätý Norbert bol horlivý kňaz, a ako cirkevné knieža skvel sa čistotou mravov. Náboženská horlivosť, diplomatická zrelosť a vysoké vzdelanie boli výsledkom jeho plánovitej práce. Svätý Norbert nechcel byť veľkým mužom, chcel len nasledovať Krista, a tak sa stal svätým. Evanjeliovú dokonalosť však nedosiahol odrazu, ale od svojho obrátenia až do smrti vytrvalo bojoval proti svojim náklonnostiam. Keďže Božia prozreteľnosť chce, aby sme si milosti zaslúžili vytrvalým bojom, stáva sa boj v duchovnom živote mocným prostriedkom na dosiahnutie svätosti.

Svätý Norbert už po zázračnom napomenutí vo Vredene pochopil, že pre duchovný život sú potrebné tri veci: modlitba, rozjímanie a duchovné vedenie. Len skutočné rozjímanie pripúta myseľ k duchovným veciam a osvieti ju v chápaní právd nadprirodzeného sveta. Modlitba nás zasa spája s Bohom, a tak nám sprostredkuje milosti, ktoré sú potrebné pre spásu duše. Duchovné vedenie je veľmi dôležité. Len tu sa človek učí poslušnosti a pokore. Svätý Norbert sa mravne premenil v siegburgskej samote, a to práve modlitbou, rozjímaním a duchovným vedením.

O štyristo rokov neskôr stihol podobný osud Luthera. Bol so svojím priateľom na vychádzke, kde ho blesk smrteľne zranil. Táto udalosť mohla mať pre Luthera také isté účinky, ako mala pre Norberta. Lenže Luther nezaložil žiadnu rehoľu, ba všetky jestvujúce zatracoval. Namiesto toho, aby horlil za Cirkev, pracoval na jej skaze. Svätý Norbert dopomohol pravému pápežovi k návratu do jeho úradu, no Luther sa stal fanatickým nepriateľom pápeža. Pričinením Luthera, namiesto lásky a pokoja, zavládla v ríši všeobecná skaza. Vypukla 30-ročná vojna, ktorá ohrozovala celú Európu. Ako to, že Luther po takom istom začiatku, zle skončil a naopak svätý Norbert zasa napredoval v dobrom?

Podľa príkladu Šaula, Norbert ihneď po svojom obrátení odovzdal vedenie svojej duše opátovi Cunonovi. Luther však dôveroval iba sebe a neuznal nad sebou žiadnu autoritu, čím do priepasti skazy strhol tisíce iných. Tak ako dieťa potrebuje vychovávateľa, mladík oporu, tak kresťan, ktorý chce napredovať na ceste čnosti, potrebuje skúseného, múdreho vodcu. Sebadôvera a kritický duch zaslepí človeka vždy, keď len v sebe chce nájsť istotu.

Mravná veľkosť svätého Norberta spočívala v jeho veľkej poníženosti. Bol vedený nadprirodzeným svetlom a modlitba ho udržovala v stálom spojení s Bohom. V duchu sa klaňal Božej spravodlivosti, ktorá zjavila ľuďom, čo majú veriť a bol blažený. Podroboval sa cirkevnej autorite, ktorá je povolaná vysvetľovať Bohom zjavené pravdy. Vo všetkých udalostiach svojho života videl účinky Božej spravodlivosti, no najmä Božej prozreteľnosti, a preto sa ponížene poddával Božej vôli.

Môžeme ho nazvať hrdinom svätej viery. Istý protestantský kritik poznamenáva, že základné a charakteristické črty jeho osobnosti tvorila pevná viera a odvaha v jej obrane.

Svätý Norbert je obdivuhodný v tom, že sa celým svojím vnútrom oddal Božej službe na oslavu Božiu, že horlivo hlásal spravodlivosť a lásku, a takto dokázal zvíťaziť uprostred veľkých nebezpečenstiev sveta. Bol naozaj zázračným zjavom XII. storočia. Jeho viera bola účinná.

Traja vynikajúci muži XII. storočia boli charakterizovaní takto: Norbert sa vyznačil darom viery, u Bernarda vynikla láska a u Milona Therouanne, biskupa a premonštráta, poníženosť.

Keď sa zahľadíme do hĺbky duše svätého Norberta, prekvapí nás, ako je naplnená Ježišom. Jeho duša bola Ježišom plne preniknutá. V duchu sa stále obracal ku Kristovi, študoval jeho život, miloval ho a klaňal sa mu. Prosil o milosť, aby ho mohol nasledovať a stávať sa mu podobným. Najviac si však jeho blízkosť uvedomoval v Oltárnej Sviatosti. Svätého Norberta k oltáru denne sprevádzali jeho traja verní spoločníci: viera, nádej a láska. Pre neho bol každý deň pravým sviatkom, v ktorom okusoval príchuť neba. Dbal na to, aby bol oltár vždy prikrytý čistou bielou plachtou a podľa stupňa sviatku čo najkrajšie ozdobený. Veď veril, že v Oltárnej Sviatosti je skutočne prítomný Ježiš Kristus.

Svätý Norbert bol aj pravým rytierom mariánskeho kultu. Dbal na to, aby práve jej bol zasvätený každý kláštor. Norbert preukazoval Panne Márii synovskú úctu a vďačnosť za to, že Panna Mária zostúpila z neba a ukázala mu biele rúcho ako odev jeho nasledovníkov. Týmto prijala do svojej zvláštnej ochrany svätého Norberta i jeho synov. Ak je dielo, Monita Spirituália, vydané pod menom samotného svätého Norberta, skutočne jeho pôvodné dielo, potom môžeme povedať, že Panna Mária sa svätému Norbertovi zjavila preto, aby si jeho rád uctieval jej Nepoškvrnené Počatie. Tu sa totiž píše: Hľa, Panna Mária nás chcela ozdobiť bielym rúchom, symbolom čistoty, aby sme boli preniknutí pravou čistou úctou k jej Nepoškvrnenému Počatiu. Ak sa nevyznačíte synovskou oddanosťou a láskou voči nej a nebudete ju nasledovať v panenskej čistote, budete premonštrátskymi kanonikmi iba podľa mena a vonkajšku. Tu je zrejmé, že viera v Nepoškvrnené Počatie prekvitala už v XII. storočí. Svätý Norbert a jeho synovia takto vycítili a predvídali to, čo Cirkev neskôr slávnostne vyhlásila. Možno teda povedať, že premonštrátsky rád už od počiatku charakterizovala úcta k Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie.

Duchovná i svetská moc pápeža bola všeobecne uznávaná. Apoštolská stolica rozhodovala o kráľoch a národoch. Bola všeobecne uznávaná za nositeľku Božej moci. Svätý Norbert vždy uznával svoju podriadenosť Pápežovi. Veď päťkrát kľačal pri pápežových nohách: v roku 1111 u Pascala II., v roku 1119 u Gelasia II., u Calixta II., v roku 1126 u Honoria II., v roku 1133 u Inocenta II..

Svätý Norbert je skutočný apoštol, veľkňaz a zakladateľ rehole premonštrátov.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 17 November 2016; Hits: 6428

Smrť Norberta (6. júna 1134)

Pápež Innocent II., ako i cisár Lothar, vyznačovali Norberta svojou priazňou. Ich vďačnosti sa však Norbert dlho netešil. Výsady, ktoré mu cisár udelil, nestačil ani uviesť do života, nakoľko tvrdé pokánie, ktoré v mladosti podstupoval tak rád, úplne podlomilo jeho telesné sily. Slávny bojovník za práva Cirkvi si po návrate do Magdeburgu musel uľahnúť na lôžko. Vysoká horúčka ho stravovala, a tak sa pripravoval na smrť. Štyri mesiace strávil vo veľkých bolestiach skoro nehybne na posteli. Čím viac sa strácal telesne, tým viac sa však skvela veľkosť jeho ducha. Ako smrteľne poranený lev bojoval z posledných síl proti všetkému, čo prekážalo Kristovmu kráľovstvu. I z lôžka neustále sledoval dianie vo svojom biskupstve a žiadal, aby mu všetko podrobne hlásili. Usiloval sa čo najlepšie spravovať vinicu Pánovu. Zvláštnu starosť venoval svojim kláštorom. Občas sa nechal doviesť do Kláštora Panny Márie i do bergenského kláštora. Chcel naozaj ešte mnoho vykonať. Rád by bol videl dokončenú stavbu cisára Otta Veľkého, na ktorej plánoch sa podieľal, ale neúprosná smrť mu nedopriala času na nič.

Vieme, že Norbert bol známy divotvorca. Často víťazil nad diablom a Všemohúci mu dal moc aj nad prírodnými silami. Ako spomína Dominik od svätého Martina, mal aj dar, ktorý málokto obdržal od Pána Boha, dar kriesiť mŕtvych. Viacerí spisovatelia tvrdia, že na príhovor Norberta Pán Boh vzkriesil troch ľudí, ktorí už boli mŕtvi.

Táto udalosť sa pravdepodobne odohrala v Bergene, keď navštívil konvent. Jedného dňa priniesli pred Norberta tri mŕtvoly. V mene zarmútených ho prosili, aby poprosil Všemohúceho Pána Boha, aby prinavrátil život týmto zosnulým. Už sama táto skutočnosť svedčí o tom, nakoľko si Norberta pre jeho cnostný život vážili, a ako dôverovali skrze neho v Božiu pomoc. Norbert veril Kristovmu prísľubu: Proste a bude vám dané! A tak tí traja, pred očami veľkého zástupu ľudí, ožili.

Pôstne obdobie v roku 1134 sa zdalo byť Norbertovi nekonečné. Mrzelo ho, že sa stal pre chorobu nečinným. Jeho jedinou túžbou a útechou bolo, že smel denne prijímať Telo Pánovo. Vo Veľkom týždni vypäl svoje posledné sily. A ako uvádza kronika de la Grac Dieu: Na Zelený štvrtok, dňa 12. apríla 1134, posvätil krizmu. S najväčším vypätím síl prinášal obetu Najvyššiemu. Bolo to naposledy, ale jeho zoslabnuté telo zvládlo aj túto veľkú skúšku, veď bolo aj teraz ovládané jeho vytrvalou pevnou vôľou, spojenou s vôľou Najvyššieho. Bol úplne vysilený a cítil, že sa blíži koniec tunajšieho života. Viac už z lôžka nevstal a jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Často k sebe povolával svojich rehoľných bratov z Kláštora Panny Márie, a ako dobrý otec pripomínal im ich vznešený cieľ. Možno aj preto sa Magdeburg, v ktorom Norbert prežil svoje posledné dni, stal ohniskom premonštrátskej dokonalosti. Čím viac mu ubúdali jeho telesné sily, tým viac vyžarovala dobrota jeho srdca.

Z Fosse volali Huga, ale nemohol prísť. Zrejme netušil, že Norbert naozaj opúšťal tento svet. Pri Norbertovi však neustále držal stráž Evermód, ktorý nedokázal opustiť svojho milovaného duchovného otca. Nastali Turíce 3. júna 1134 a zdravotný stav Norberta bol beznádejný. S anjelskou vierou prijal Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu a sviatosť pomazania chorých. Zdalo sa mu, že bude mať účasť na príchode Ducha Svätého. V kázňach vždy hovorieval pevným hlasom i teraz sa týmto hlasom prihovoril ku svojim učeníkom.

Bola streda po Turícach a život Norberta už visel len na vlásku. Rehoľníci sa zhromaždili okolo zomierajúceho a každému tiekli slzy, iba Norbert bol spokojný, tichý a vyrovnaný. Bol pri vedomí do posledného dychu. Naposledy ešte požehnal všetkým prítomným a jeho posledné slová boli výrazom viery a lásky ku Kristovi. Svoju dušu odovzdal Pánovi v noci z 5. na 6. júna 1134, v piatom roku pontifikátu pápeža Innocenta II. a v deviatom roku panovania kráľa Lothara. Norbert sa dožil asi päťdesiatich štyroch rokov. Z toho devätnásť rokov strávil v prísnom pokání a osemnásť rokov v apoštolskej činnosti. Svoje biskupstvo viedol sedem rokov, desať mesiacov a dvadsať dní.

Záznam z kroniky hovorí, že Norbert si dal pred smrťou zavolať Konráda, kanonika svojho biskupstva. Konrád Rudger bol obľúbený pre svoj bezúhonný život v celej kapitule. Preto, že bol iba diakonom, nemohol byť zvolený za biskupa. Norbert tušil, že po jeho smrti sa ním stane, preto v dôvernom rozhovore ho prosil, aby sa staral o konvent Božej milosti. Tiež, aby úradne zistil, čo on, Norbert, za svojho života založil. A Konrád mu to prisľúbil.

Správa o jeho smrti sa rozšírila po celom svete. Každý sa ponáhľal vzdať mu poslednú poctu. Tu sa aj strhol akýsi boj o jeho ostatky. Nevedeli sa totiž dohodnúť komu majú tieto telesné pozostatky patriť. Oprávnene ich požadovali magdeburgskí kanonici, keďže biskup večne patrí svojmu biskupstvu. I pápež Innocent II., ktorý ho nemohol mať pri sebe za jeho života, chcel ho vlastniť aspoň po smrti. Rehoľní bratia tak isto uplatňovali svoje nároky na svojho zakladateľa. Veď aj sám Norbert sa často vyjadril, že by si prial večne odpočívať medzi svojimi. Keďže sa nevedeli dohodnúť, ponechali rozhodnutie na cisára Lothara. Lothar si pokladal za veľkú česť, že môže rozhodovať v tejto veci ako v poslednej záležitosti toho, ktorému vďačí za mnohé oddané služby. Lothar rozhodol v prospech premonštrátov, lebo vraj najväčšie zásluhy Norberta spočívali v tom, že obohatil Cirkev o novú rehoľnú rodinu. Jeho telo teda verejne uctili v Magdeburgu a v jeho okolí. Podľa starého zvyku prenášali rakvu z jeho telesnými pozostatkami po všetkých kláštoroch mesta, kde sa znovu a znovu odbavovali smútočné obrady a bohoslužby. Ľudia prichádzali vo veľkých zástupoch, aby si uctili svojho zomrelého pastiera. Tieto smútočné slávnosti trvali až do príchodu vyslancov biskupskej kapituly a Kláštora Panny Má-rie. Biskupská kronika uvádza: Šesť dní, sa telo zosnulého zachovalo neporušené, hoci boli také horúčavy, že tráva na poliach úplne uschla. Telo, ktoré bolo posvätené Kristovým Telom a skutkami kajúcnosti, nevzalo skazu. Každý obdivoval jeho sviežosť a myslel, že spí.

Pohreb sa konal 11. júna, v pondelok. Rakvu niesli kniežatá a grófi. Boli tam prítomní: kardinál Gregor, arcibiskup z Mainzu, biskupi halberštadský, hildhesheimský, merrseburský, meisenský, branderburgský a havelbergský. Niektorí uvádzajú, že sa pohrebu zúčastnil aj cisár Lothar. Všetci sa modlili orácie so slzami v očiach. Zvlášť Anzelm žialil za svojím majstrom, ktorého sprevádzal na ceste do Talianska a bol jeho pomocníkom pri štátnej agende. I ľud prejavoval úctu k svojmu duchovnému otcovi a oplakával svojho pastiera.

Norbertovo telo uložili v Chráme Panny Márie za oltárom svätého Kríža pri chóre rehoľníkov. Tam odpočíval niekoľko rokov. Neskôr jeho učeníci zatúžili mať ho bližšie. Preniesli ho na chór pod ten istý oltár. Boli blažení, že mohli na jeho hrobe sláviť obetu Najvyššiemu. Vyhotovili tabuľu z mramoru a na nej stálo: Tu, pod týmto mramorom, odpočíva Norbert, z milosti Božej arcibiskup magdeburgský, zakladateľ premonštrátskeho rádu. Zomrel roku Pána 1134, 6. júna.

Z jeho tela vraj vychádzala vôňa, čo znamená, že jeho predčasná smrť nezničila dielo, ktoré za svojho života vytvoril. V jeho ráde vyše sto rokov prekvital okolo jeho hrobu pravý rehoľný duch. Zbožnosťou, čistotou a horlivosťou sa pracovalo na šírení Božieho kráľovstva. Jeho relikvie napomáhali šíriť pravdu a cnosti. Veď v záujme toho, tak obetavo a predčasne vyčerpal svoje telesné sily.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 11 October 2016; Hits: 6746

Keď sa Peter Leo vyhlásil za pápeža a prijal meno Anaklét II., hoci Petrov stolec už mal riadne zvoleného nástupcu Innocenta II., kresťanský svet sa rozdelil na dva tábory. Všetci pravoverní kresťania sa postavili pod zástavu Innocenta II., ktorý sa však musel zdržovať vo Francúzsku a na iných miestach. Anaklétom najatí banditi totiž plienili Rím a jeho okolie. Všemožne podrývali autoritu pápeža Innocenta II., ale on si ju udržal i vo večnom meste.

Anaklét býval v Ríme a z Lateránu zasielal listy a vydával bully. To mu dodávalo istú vážnosť, odporúčanie pre svet. Jeden starý kronikár túto situáciu popisuje takto: Anaklét zaujal stolicu moci, ale Cirkev patrila Innocentovi. Prvý bol pánom Ríma, druhý celého kresťanského sveta.

Bolo nanajvýš žiadúce, aby bol rozkol odstránený. To bolo možné len odstránením násilníka pápežského trónu; premožením rušiteľa pokoja v kresťanskom svete. Toto riešenie však mohlo byť uskutočnené len rečou zbraní, k čomu sa kráľ Lothar aj sľubom zaviazal. Iste ho k tomu viedli šľachetné pohnútky, ale i túžba po cisárskej moci. Veď ak pomôže pápežovi späť do Ríma, cisárska koruna ho neminie. Na Veľkú noc, 10. apríla 1132, kráľ Lothar oznámil ríšskemu snemu, že s vojskom vtiahne do Talianska. Správu krajiny dočasne zveruje bavorskému kniežaťu, zaťovi Henrichovi. Vojenské jednotky sa sústredili vo Würzburgu a ku kráľovi sa pripojilo i mnoho biskupov. Norbert sa tejto dlhej expedície nechcel zúčastniť, lebo považoval za potrebnejšie utvrdzovať svojich veriacich v dobrom. Bol rád, že si jeho ovečky začali zvykať a dobro v nich už zapúšťalo korienky. Teraz je potrebné sa im venovať. A necítil sa už ani dosť silný. Veď už sedemnásť rokov znášal útoky zlého a štrnásť rokov sa namáhal v apoštolskej práci. Nato ešte prežil veľké skúšky a ťažkosti v Magdeburgu. Kráľ Lothar, ale i pápež si však jeho prítomnosť žiadali. Norbert nemohol odoprieť žiadosť takýchto autorít, a tak hoc telesne slabý a vyčerpaný, ale duchom svieži a horlivý opustil svoje mesto Magdeburg. Až neskôr sa ukázalo, že jeho prítomnosť bola pre pápeža a Cirkev užitočná a pre štát veľmi potrebná.

Ako pápež tak kráľ sa vybrali do Ríma každý svojou cestou. Lothar šiel riadnou cestou a pápež zasa povedľa mora. Každý z nich mal po boku svojho dôverníka. Pápež mal Bernarda a Lothar zasa Norberta. Kráľ sa namáhavou cestou dostal do Ríma až v apríli. Táboril na vŕšku, kronikármi zvanom Vŕšok banditov. Dňa 30. apríla 1133 vtrhol odvážnym útokom do mesta a obsadil Aventínsky vŕšok, čo je časť mesta pred Kostolom svätej Sabíny. Tu strávil aj turíčne sviatky. Pápež sa usadil v Lateránskom paláci, ktorý bol v tom čase pápežskou rezidenciou. Anaklét sľúbil, že svoje zvolenie za pápeža podrobí kontrolnej skúške, ale splnenie sľubu odkladal zo dňa na deň. Lothar chcel rázne zakročiť, lebo sa chcel dať korunovať za cisára, a to v Bazilike svätého Petra, ktorú držal Anaklét vo svojej moci. Norbert radil, aby radšej korunovácia prebehla v Lateránskej bazilike svätého Jána. Návrh bol prijatý a slávnostná korunovácia sa mala konať 4. júna. Lothar by sa tak stal prvým z nemeckých kráľov, ktorý by obdržal cisársku korunu mimo Baziliky svätého Petra.

Na slávnosť korunovácie sa zišlo veľké množstvo ľudí. Rimania sa vždy radi pre niekoho oduševňovali, niekoho oslavovali. Aj teraz. Vycítili, že korunovanie kráľa Lothara pápežom Innocentom znamená úplnú porážku pre Anakléta. A mali pravdu. Od tejto chvíle začal Innocent postupne zaujímať svoje právoplatné miesto a hviezda Anaklétovho šťastia začala zapadať. Lothar prišiel do baziliky s vojenským sprievodom. Innocent ho slávnostne privítal v sprievode kardinálov, biskupov a duchovenstva. Potom pápež Innocent II. za búrlivého prejavu tisícov veriacich položil korunu Karola Veľkého na hlavu kráľa Lothara a na hlavu jeho manželky Richenzy. Našiel sa však popri všetkej tej pompéznosti, ktorá slávnosť sprevádzala, obláčik nečakanej mrzutosti. Cisár napriek všetkému očakávaniu opäť predniesol svoju prosbu o právo investitúry. Sloboda Cirkvi opäť stála na zráze. Možno si to Lothar ani poriadne neuvedomil, veď len pred chvíľkou prisahal, že bude chrániť pápeža a biskupov. Ani pápež Innocent II., zrejme zaskočený, si spočiatku nevšimol nebezpečenstvo, ktoré táto žiadosť v sebe ukrývala, lebo sa zdalo, že chce cisárovi vyhovieť. Norbert sa však už neraz pokúšal vyhovoriť Lotharovi jeho požiadavku. On aj teraz vedel, čo všetko tento unáhlený krok môže v budúcnosti spôsobiť. Povstal uprostred zhromaždenia a v prítomnosti samého cisára a jeho sprievodu prehovoril:

Čo to chceš urobiť, Otče môj?! Chceš svoje stádo vystaviť útokom? Cirkev, ktorú si prijal slobodnú, chceš vydať za otrokyňu? Stolec svätého Petra vyžaduje spravovanie, ktoré je hodné svätého Petra. Ja som sľúbil poslušnosť svätému Petrovi ako i tebe v mene Kristovej lásky, ale ak splníš túto žiadosť, pred celou Cirkvou vyslovím svoj nesúhlas a protestujem proti tejto výnimočnej výsade, ktorú chceš udeliť.

Vystúpenie Norberta bolo tak živé a smelé, že celá vec bola razom vyriešená. Cisár odstúpil od svojej smelej žiadosti, lebo bol muž bohabojný a ako taký bol nepriateľom bezprávia. Preto si aj získal toľko priateľov, ktorí sa ho s láskou pridŕžali. Pochopil, že kresťanský panovník spravuje svoj ľud pod dohľadom Božím a má ho viesť k dobrému. Bol viac otcom ako vodcom svojho ľudu. Vážil si a mal rád Norberta a všetko konal po dohode s ním, veď živil svojho ducha Božím slovom, ktoré mu on denne sprostredkoval. Ani pápež už nepomýšľal udeliť takúto pre Cirkev urážlivú výsadu svetskej moci. Vysoko si vážil Norberta a usiloval sa mu odvďačiť, ako len mohol. Zachovala sa bulla, ktorú Innocent II. vydal v ten istý deň, keď korunoval kráľa Lothara za rímskeho cisára. Bola spísaná 4. júna 1133 a určená Norbertovi. Dozvedáme sa z nej, akú mienku mal pápež o Norbertovi:

Odkedy ťa svätá apoštolská Cirkev aj zvláštnym spôsobom prijala za syna, presvedčila sa mnohokrát o tvojej horlivosti a oddanosti, ktorej skvelé dôkazy sme videli. Prozreteľnosť, napriek našej nehodnosti a nedostatočnosti, povýšila nás na hodnosť apoštolskú. Vtedy sa každý presvedčil o tvojej zázračnej obetavosti, vytrvalej láske, viere a zbožnosti a stal si sa známym nielen u susedných národov, ale i tu u vzdialenejších. Nehľadel si na únavu, nebál si sa hrozieb, nepomiatlo ťa lichotenie, ako neoblomný múr si stál proti Petrovi Leovi a tvojím pričinením sa priklonil kráľ a kniežatá k poslušnosti voči Kristovmu námestníkovi. Je len prirodzené, že svätý stolec hľadí dobroprajne na tvoje pôsobenie, tešiac sa, že má v tebe svojho veľkého syna, a preto sa snaží, aby ťa mohol celkom a úplne pripútať k svojej službe.

Tieto vety sú svedectvom Norbertovej účasti v bojoch za pokoj Cirkvi a za jej lepšiu budúcnosť. Norbert bol aj úradne uznaný ako záchranca pápeža, ale jeho skromnosť mu nedovolila z toho ťažiť pre seba. Horlivo však bojoval za práva, ktoré jeho biskupstvo malo a boli mu upierané. Poľské a pomoranské biskupstvá neuznávali svoju podriadenosť magdeburgskému arcibiskupstvu. Už na ríšskom sneme v Remeši, prosil Norbert pápeža Innocenta II., aby on rozhodol v tejto veci. Ak uzná za vhodné, nech potvrdí toto postavenie magdeburgského arcibiskupstva. Túto svoju prosbu Norbert predniesol aj v Ríme. Preto aj pokračovanie vyššie citovanej pápežskej listiny sa dotýka aj tohoto problému. Píše sa tam:

Preto náš brat, biskup Norbert, uvažovali sme nad žalobou, ktorou si obvinil poľských biskupov. Tvrdíš, že títo biskupi už od dávna podliehajú magdeburgskej Cirkvi na základe metropolitného práva a odvolal si sa na našich predchodcov blaženej pamäti Jána Benedikta a Leva, ktorí, ako hovoríš, dali biskupstvá pri riekach Sále, Labe a Odre, ako i tie, ktoré z milosti Božej v budúcnosti ešte len budú zriadené, pod právomoc magdeburgskej Cirkvi. Ide o tieto biskupstvá: ľublinské, štetínske, pomoranské, ďalej posenské, gnesenské, krakovské a breslavské.

Dvakrát som už písomne vyzval biskupov týchto cirkví, aby prišli a dali odpoveď na tvoje požiadavky, ale oni ani neprišli, ani odpoveď nedali. My uznávame za potrebné, nenechať ich ďalej vo vzdorovitosti. Preto teba, Norbert, náš milý brat, potvrdzujeme ako metropolitu s právomocou nad ostatnými biskupmi. Napísali sme horemenovaným, aby poslúchli tvoju láskavosť. Aj pre budúce časy robíme opatrenie tým, že biskupstvá, ktoré by sa na týchto územiach zriadili, budú podliehať tvojej právomoci.

Teraz, náš milý brat, zachovaj lásku a poslušnosť voči svätej Cirkvi, staraj sa úzkostlivo o to, čo slúži k jej sláve a dobru. Varuj každého, veľkého i malého, aj našich budúcich nástupcov, aby neporušili toto naše kanonické potvrdenie tvojich metropolitných práv.

Počas ťaženia v Taliansku (1132 – 1134) bol Norbert cisárskym kancelárom, ale len pre Taliansko. Neskôr sa ním stal pre celú ríšu. Tento titul dostal od Lothara v liste, ktorý bol rozposlaný všetkým kráľom, biskupom a kniežatám kresťanského sveta. Lothar v ňom opisuje udalosti, ktoré sa udiali v Ríme. Totiž, že Innocent II. je uvedený späť na svoj pápežský stolec. Tento list má historický názov: Súd kráľa Lothara proti Anaklétovi. Na konci listu stojí: Lea Petra a jeho prívržencov, ktorí sa previnili proti Božej a ľudskej nadvážnosti, naše dvorné cirkevné kniežatá vyobcovali z Cirkvi, menovite: Norbert, magdeburgský arcibiskup a náš kancelár, Alberon, arcibiskup brémsky, opát Henrik a iní.

Lothar chcel svoje dielo dokončiť, preto Anakléta z Ríma vyhnal a Innocent II. mohol voľne vlastniť pápežskú tiaru. Anaklét sa ale ubytoval na Anjelskom hrade, ktorý bol pevnosťou Pierleovcov. Lothar teda vyslal Bernarda a Norberta ako svojich vyslancov, k Anaklétovi, aby rokovali o zmierení. I napriek všetkej snahe sa dokonalá jednota Cirkvi magdeburgskému arcibiskupovi a opátovi z Cairaux, nepodarila nastoliť. Získali však veľké mravné víťazstvo, pretože napomohli k návratu pravého pápeža do Ríma. Lothar sa po siedmich týždňoch v Ríme vrátil v auguste opäť do Nemecka. Spolu s ním sa vracia aj Norbert. Namáhavé cesty a horúce podnebie veľmi oslabili Norbertovo zdravie. Očividne upadal. Ešte do marca roku 1134 stále sprevádzal cisára, ktorý bez Norberta nechcel vykonať žiadne vážne rozhodnutie. Postupné slabnutie tela i ducha ho úplne zneschopnili pre ďalšiu prácu. Na začiatku pôstu sa úplne vzdal všetkých štátnych záležitostí. Cisár ho nechal previesť do Magdeburgu. Podrobnejšie nám túto situáciu opisuje magdeburgská kronika:

Od roku 1134, keď sa vrátil z Talianska, jeho slabosť rástla zo dňa na deň. Predsa však ešte šesť mesiacov strávil u cisára a sprevádzal ho na snemoch, ktoré sa konali v rozličných mestách. Až do smrti pracoval pre verejné blaho. Keď sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil, previezli ho do Magdeburgu, kde ho slávnostne privítal ľud i duchovenstvo.

Obyvatelia v ňom oslavovali svojho pastiera, zakladateľa veľkej rehoľnej spoločnosti, osloboditeľa Cirkvi a veľkého ríšskeho kancelára. Ale aká prázdna je svetská sláva?! Slávnostný koč, ktorý ho viezol, bol totiž skôr smútočným povozom.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 19 September 2016; Hits: 5834

Pápež Honórius II. za svojho krátkeho pontifikátu (päť rokov, jeden mesiac a niekoľko dní) viedol bez ťažkostí celý kresťanský svet. Pod jeho správou bola aj grécka cirkev. I keď sa európske národy po kresťansky podrobovali Kristovmu námestníkovi, bol tu niekto, kto ďaleko na obzore svätej Cirkvi spozoroval tmavé tiene. Týmto bystrým pozorovateľom nebol nikto iný ako magdeburgský biskup, Norbert. Okolo roku 1128 napísal svätý Bernard list biskupovi v Chartre:

Pýtaš sa ma, či Norbert mieni ísť do Jeruzalema? To veru neviem, i keď som mal šťastie stretnúť sa s ním pred niekoľkými dňami. Poctil ma svojím dlhým rozhovorom. Vpíjal som jeho slová, ako by vychádzali z nebeského prameňa. O tejto ceste však nič nevravel. Na moju otázku: Čo si myslíš o antikristovi, odpovedal, že sa objaví v našich dňoch a naša generácia ho uvidí. Prosil som ho, aby mi vysvetlil, o čo sa opiera vo svojom tvrdení, lebo mne sa to nezdá byť pravdivé. A tu sa Norbert celkom jasne vyjadril, že ešte pred jeho smrťou bude Cirkev prenasledovaná.

Svätý Bernard sa o Norbertovi vyjadroval vždy pochvalne, obdivoval jeho schopnosti, ale jeho mienka, že by vláda antikrista už mala nastať, sa mu nechcela vtesnať do hlavy. Jednoducho tomu neveril. Norbertovi však večná múdrosť v predtuche čiastočne odhalila závoj budúcnosti, takže mal pravdu. Už po dvoch rokoch, keď nastalo pustošenie Cirkvi vzdoropápežom Petrom Leom, pochopil aj svätý Bernard. Dokonca sa aj sám vyjadril, že nastáva doba antikrista, keď v roku 1131 napísal tourskému biskupovi Hildebertovi: Všetci, ktorí nasledujú Innocenta, sú spojení s Bohom. Ale ich nepriatelia zastávajú i antikrista, ba sami sú antikristami.

Čo tomu predchádzalo? Keď dňa 14. februára 1130 zomrel pápež Honorius II., ešte v ten istý deň zvolili za nového pápeža Rehora od Svätých anjelov, ktorý prijal meno Innocent II. Našli sa však ctižiadostivci, ktorých túžba smerovala k zmocneniu sa pápežského stolca. Rozkol Cirkvi, ktorý sa pred šiestimi rokmi podarilo utíšiť, sa teraz objavil v ešte hrozivejšej forme. Niekoľko hodín po voľbe nového pápeža, vystúpil v Kostole svätého Marka kardinál Peter Leo a za podpory niektorých kardinálov sa vyhlásil za pápeža pod menom Anaklet II.

Peter Leo žil vo svojej mladosti rozpustilým životom a kardinálom sa stal len vplyvom svojej rodiny. Keď bol vyslancom vo Francúzsku, zanechal po sebe dobré meno, ale pápežský titul si získal podplácaním, násilím a podvodom. Tak isto si chcel aj upevniť pápežskú autoritu. Raboval rímske kostoly, aby s takto nadobudnutými peniazmi podplácal rímskych občanov. Pápež Innocent II. musel z Ríma utiecť. Pri mori, v meste Pise a neskôr i vo Francúzsku, hľadal ochranu.

Zvesť o týchto udalostiach sa rozšírila i do Nemecka. No nebola vylúčená ich skreslená forma. Keď sa o tom dozvedel Norbert, aby poznal, čo je skutočne pravda, požiadal v liste o informácie ravenského a toscanského biskupa. Tento list sa nezachoval, ale zachovali sa listy talianskych biskupov datované 15. apríla a 15. júna 1130.

Gautier z Raveny napísal: Dostal som list, ktorý vaše otcovstvo poslalo mne neznámemu. Teším sa a som blažený, že napriek veľkej vzdialenosti, ktorá nás telesne oddeľuje, sme si v duchu lásky tak blízki. Ona nás spája. Ďalej píše: Po smrti pápeža Honoria bol podľa kánona právoplatne zvolený Gregor za hlavu Cirkvi. Ale po voľbe Leo Peter, ktorý sa už dávnejšie domáhal dostať sa na pápežský stolec, podporovaný násilnými spoločníkmi, krviprelievaním a zneuctením svätých obrazov, bezočivo si prisvojil pápežskú tiaru a nebál sa cestou simonie zneužívať svätú Cirkev – našu Matku. Je všeobecne známe, že všetky talianske cirkvi jednomyseľne uznávame za pápeža Innocenta II. Ctíme si ho ako otca a apoštolského pána, ktorý je mierny, múdry, čistý, tichý, ponížený a čnostný muž. Od ctihodných kardinálov už aj prijal pápežskú vysviacku. Čo sa týka Lea, je synom revúceho leva, ktorého odmietame ako vierolomného a natískaného kacíra. Obraciame sa na tvoju múdrosť. Ty nemeškaj čerpať silu zo svojej neoblomnej viery, ktorá je pevná ako žulový stĺp, aby si bol poslušný milovanému Otcovi Innocentovi II., ktorého vyvolil Duch Svätý v láske svätej Cirkvi.

List končí prosbou, aby Norbert požiadal kráľa Lothara, žeby prišiel bez meškania do Ríma a zamedzil rozdvojeniu Cirkvi. Zároveň ho prosil, aby posilnil nemeckých biskupov v jednote svätej Cirkvi a do budúcnosti, aby bol z neho Peter, ktorý ako oceľový múr bude vzdorovať všetkým nepriateľom Cirkvi. Ponížene sa porúčajúc do jeho modlitieb, prial mu zdravie a dlhý život pre dobro mnohých a k väčšej sláve svätej Cirkvi.

Odpoveď Henrika, toscanského biskupa, bola ešte určitejšia. Píše: Otcovi a pánu Norbertovi: Keď pápež Honorius nebezpečne ochorel, zhromaždili sa kardináli v Kostole svätého Ondreja a uzhodli sa, že voľbu zveria do právomoci ôsmim kardinálom:

- dvom kardinálom biskupom - prenesterský

- sabinský

- trom kardinálom kňazom - pískemu Petrovi

- Petrovi Rúfusovi

- Leovi Petrovi

- trom kardinálom diakonom - Gregorovi od Svätých anjelov

- Jonathaniovi

- kancelárovi Aimerikovi

Ďalej sa uzhodli, že len čo Honorius zomrie, jednohlasne alebo väčšinou hlasou zvolia jedného nástupcu. Prenesterský kardinál biskup navrhol, že keby sa proti tejto voľbe niekto protivil alebo by sa odvážil voliť iného, nech je daný do cirkevnej kliatby. Väčšina podporila tento návrh. Vtedy i Leo Peter potvrdil túto kliatbu a povedal, že schizmy sa netreba obávať, lebo on, Peter, radšej pôjde do pekla, ako keby mal byť príčinou pohoršenia. Dohodli sa, že sa na druhý deň znovu zídu. Leo Peter a Jonathan, s ktorým dúchal do jedného mecha, sa oddelili od ostatných a pracovali na tom, aby zlobe postavili oltár. Rodina a priatelia Petra Lea, podvodným spôsobom podplácali mnohých, a tak sa stalo, že ešte za života Honoria by sa bol Peter Leo, tento predchodca antikrista, vodral na pápežský trón, keby sa pápež neukázal z okna ľudu.

Ostatní kardináli, naplnení bázňou Božou, vidiac tento podvod a aj nebezpečenstvo, ktoré hrozilo svätej Cirkvi, stáli pevne na svojich miestach. Keď pápež Honorius 14. februára zomrel, pre nepokoje v meste ho rýchlo pochovali. Kým sa tak stalo, štyria z ôsmich kardinálov: biskup prenestiersky a sabinský, kňaz Rufin a kancelár Aimeric, vyvolili si piateho, Gregora od Anjelov, za pápeža. To sa udialo 9. februára o 9. hodine so súhlasom všetkých prítomných biskupov, kňaza a diakonov.

V ten istý deň, okolo poludnia, lakomý a ctižiadostivý Leo, s darmi a sľubmi získanými straníkmi, medzi ktorých patril jeden biskup a dvaja kardináli, dal sa zvoliť za pápeža a položil si na hlavu červenú mitru.

Tieto dva historické dokumenty svedčia o tom, že na jednej strane bola skromnosť, bezúhonný život, zbožnosť a zásluhy uznávané všetkými a na druhej strane ctižiadostivosť a podvod. To Norbertovi stačilo na to, aby sa poponáhľal pozdraviť nového pápeža Innocenta II. a za svoju povinnosť si tiež pokladal informovať kráľa Lothara a celý nemecký národ, aby uznali aj oni Innocenta za legitímne zvoleného pápeža.

Okolo roku 1132 opát z Clairvaux vo svojom liste aquitanskému biskupovi, sa zastáva záležitostí pápeža Innocenta II. Píše: Pán Boh už urobil to, čo by boli chceli oneskorene urobiť títo kacíri. Stalo sa, čo On chcel. Kto by sa odvážil proti Božím súdom na niekoho obrátiť? Innocenta uznali a prihlásili sa k nemu ako k pápežovi: ravenský biskup Gautier, taragónsky biskup Hildegar, magdeburgský biskup Norbert a salcburský biskup Konrád. Oduševnene ho tiež prijali ostatní biskupi: Ekbert, Hildebrand, Bernát, Landolf, Hugo a iní. Spolieham sa na ich autoritu, ktorú rešpektujú aj nepriatelia. Spolieham sa na zásluhy ich svätého života, ktorý je všeobecne známy. Som veľmi malý na to, aby som sa zahrával sám uznať Innocenta za svojho vodcu. Keď sa títo všetci mýlia, budem blažený, že som sa mýlil s nimi. Keď sú ale na dobrej ceste, dobre mi padne, že som v ich spoločnosti.

Kráľ Lothar sa veľmi neponáhľal rozhodnúť sa, ktorý z dvoch pápežov je ten pravý. Pápež Innocent II. už 18. februára menoval ravenského biskupa Gautiera za svojho vyslanca pre Nemecko. Lothar ho prijal s úctou, ale odpoveď sľúbil dať pápežovi až po ríšskom sneme. Snem bol zvolaný v októbri 1130 do Würzburgu. Dušou tohto snemu bol Norbert. Vyslanec Gautier sa tu stretol s biskupmi a kniežatami Nemecka. Norbert svojou výrečnosťou presvedčil kráľa, a tak kráľ uznal Innocenta II. za pravého pápeža. I toto je dôkaz , akú dôveru požíval Norbert u kráľa. Nepravý pápež Peter Leo so svojimi prívržencami i s Fridrichom Švábskym a Konrádom Hohenštaufským, boli zo svätej Cirkvi vyobcovaní.

Neskoršie, 22. marca 1131, bol otvorený ligeiský /lütichský/ snem. Bol práve stred svätopôstnej doby. Lothar slávnostne prijal pápeža. Na znak obrany Cirkvi, v jednej ruke držal opraty pápežského bieleho koňa a v druhej pastiersku palicu. Na sneme sa zúčastnili biskupi z Mainzu, Kolína, Magdeburgu a Salzburgu. Spolu tam bolo asi päťdesiat biskupov, veľa opátov a iných významných ľudí. Pápež opäť vyobcoval z Cirkvi ucházačov o kráľovský trón a nespokojných kňazov. Lothar zasa prisľúbil pápežovi pomoc proti Anakletovi. Rád by si bol, tento teutonský kráľ, znova nadobudol právo investitúry, ktorého sa tak v žalostných okolnostiach musel zrieknuť jeho predchodca Henrich V. Pápeža veľmi prekvapil, keď mu predložil túto svoju prosbu. Zasiahnuť musel Bernard, ktorý svojou autoritou a výrečnosťou premohol dôvody kráľa a spor sa hneď urovnal.

O tom, že na sneme v Lütichu bol aj Norbert, svedčí historický dokument z 2. apríla 1131. Pápež Innocent II. ním opäť potvrdil podmienky kláštorného života pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie v Magdeburgu. I keď sa nám nedochoval rukolapný dôkaz o tom, že sa Norbert i tu zastával pápežovej záležitosti, dá sa to predpokladať. Listina, ktorú na sneme vystavil kráľ Lothar pre Kostol svätého Jána v Liege, obsahuje medzi dvadsiatimi štyrmi podpismi aj podpis Norberta.

Po skončení snemu kráľ odcestoval do staveloinského kláštora a Norbert odprevadil pápeža do Laonu. Pápež Innocent II. strávil Veľký týždeň v Laone. Na Kvetnú nedeľu mal slávnostnú svätú omšu v Kostole našej Panej, v pondelok v Kostole svätého Vincenta a v utorok v Opátstve svätého Martina. Mladá rehoľná rodina, ktorá pod vedením Gautiera od svätého Mauricia tak krásne napredovala, obdržala od pápeža jeho požehnanie. Obdivoval týchto štyristo rehoľných bratov, ktorí žili svoj život v modlitbách, v práci a láske, a ktorí boli tak blažení.

O tom, či pápež navštívil aj Prémontré sa s určitosťou nevie, ale je možné to predpokladať, pretože pred svojím zvolením bol kanonikom rádu svätého Augustína. Keďže rehoľa svätého Augustína sa skoro nelíši od rehole premonštrátov, považujú sa premonštráti za členov veľkej rodiny svätého Augustína. Pápež Innocent II. by iste rád videl Prémontré, v ktorom žilo päťsto rehoľných bratov ako jedna duša. Práca, ktorú vykonávali bola rozdelená a rozmanitá, pritom však sledovala jeden a ten istý cieľ: slúžiť Pánu Bohu. Mnohí bratia pochádzali zo vznešeného rodu, ale tu žili v najväčšej prísnosti. Telesnú prácu spájali s hlásaním Božieho slova. Táto návšteva sa mala konať 12. apríla. Opát kláštora vraj prijal pápeža veľmi slávnostne a tento mu zasa odovzdal listinu, ktorou prijíma rehoľu premonštrátov pod ochranu svätého Petra. Pápež Innocent II. v listine píše:

Záväzky vašej rehole vás robia hodnými, aby sme vás prijali pod svoju ochranu. Preto pre váš úžitok udeľujeme vám niektoré výsady. V Pánu Bohu milovaní synovia, chceme splniť prianie nášho milovaného brata Norberta a vašu oprávnenú túžbu: prijímame vás do ochrany svätého Petra a svätej Apoštolskej stolice; i vaše chrámy, kde slúžite Pánu Bohu, so všetkým, čo vlastníte alebo čo v budúcnosti s pápežským dovolením zo štedrosti kniežat alebo darom iných statočných ľudí nadobudnete. Chceme, aby ste nerobili žiadnu zmenu v pravidlách ani v disciplíne, ktorá je v Prémontré zaužívaná, a to ani vy, ani vaši nasledovatelia. Ale každý nech vyprosuje pre rehoľu Božiu pomoc a nech všetku starosť obráti na to, aby sa vzmáhala.

Norbert sa musel vrátiť do Magdeburgu, kde ho čakali mnohé nepríjemnosti. Po vzbure v roku 1129 ľud ochotne poslúchol svojho arcipastiera, ale na kapitule bol dekan Hazeko, ktorý zostal i naďalej zarytým nepriateľom. Za Norbertovej neprítomnosti stihol odcudziť Cirkvi mnohý majetok. Pre toto a pre ešte iné machle, musel Norbert zaviesť proti Hazekovi súdny proces. Keď bol potom Hazek zbavený svojho kňazského úradu, odvolával sa na svojho protipápeža, ktorého bol spojencom, a ktorého dokonca v Ríme osobne vyhľadal. Anaklét predvolal ctihodného biskupa Norberta pred svoj bezprávny súd. Hazeka poveril, aby predvolanie doručil. Protipápež v liste z 18. novembra 1130 píše:

Z vážnosti našej apoštolskej moci, nariaďujeme Ti za povinnosť, aby si svojmu arcidekanovi vrátil všetko, čo si mu odňal a v budúcnosti ho nechal všetko užívať v pokoji. Nezmeškaj dostaviť sa k nám v oktáve svätého Martina, aby sme ti úplnú a dokonalú spravodlivosť preukázali. Rozkazujeme ti, aby si nebránil svojim kanonikom, keď sa chcú objaviť pred nami, podobne, ako to bol už náš predchodca Honorius nariadil, keď si chceš zaslúžiť ochranu svätého Petra. My nechceme ublížiť tvojej biskupskej hodnosti. Naopak, túžime ťa milovať a s celou svojou mocou uznať zásluhy tvoje a tvojej Cirkvi.

Keď sa Hazeko vrátil z Ríma, poslal Norbertovi list, ale ten odmietol a nevšímal si nariadenie vzdoropápeža. Arcidekan, sklamaný vo svojich očakávaniach, obrátil sa znova na Anakléta ako na ochrancu všetkých nespokojných duchovných. Anaklét, ktorý sa v prvom liste vyjadroval opatrne, teraz už neskrýval svoj hnev a nemožným spôsobom vyslovil nad Norbertom kliatbu, ktorá znela takto:

Nariadili sme ti, aby si sa dostavil sem v oktáve svätého Martina. Ty však, neposlušný syn Belialov, opovrhol si nariadením svojho otca. Čo máme na to povedať? Vieme, že si v našej osobe svojimi rečami, ktoré sú ako jed zmije bezočivo napadol Apoštolskú stolicu svätého Petra. Tvoj hriech zväčšuje okolnosť, že si pred verejnosťou vyznal, že sme sa na apoštolskú hodnosť dostali nie voľnou voľbou kňazstva, ale násilne, simoniou a podvodom. Vieme, odkiaľ si čerpal tento výmysel, toto osočovanie. Ty si zneužil dôveru svojho slávneho kráľa Lothara a naklonil si ho k uvereniu toho všetkého. Si nadmieru odvážny, keď ho považuješ za priateľa a vymohol si od neho, aby schvaľoval tvoje počínanie, akoby bol blud zošľachtený, keď ho podporuje vysoká hodnosť. Sme prekvapení, že taký veľký panovník zastáva klam, ale ešte viac nad tým, že ťa nechá voľne revať ako krvižíznivého bezočivého psa, a to proti našej apoštolskej hodnosti. Dobre vieme, že pracuješ na tom, aby biskupi a panovníci uznali toho hriešneho antikrista a odvádzaš od poslušnosti našich veriacich. Aké blúznenie ťa prenasleduje?! Koľko trápenia si spôsobil svätej Cirkvi?! To je vďaka za naše priateľské prejavy k tebe? Robíš to preto, že sme v dobe nášho vyslanectva potvrdili tvoju rehoľu za nášho pobytu vo Francúzsku? Preto teraz staviaš modlu v Nemecku a robíš oltár proti oltáru? Jednota katolíckej Cirkvi nestrpí hriech opovážlivého kacírstva. Práve preto, keď sme svojou tichosťou nevedeli zamedziť zlo, sme nútení zničiť ho zbraňou. Preto zbavujeme teba i tvojich nasledovníkov, všetkých duchovných i svetských výsad a vyslovujeme nad tebou večnú kliatbu. V Ríme u svätého Petra, 29. januára 1131.

Anakletova listina o vyobcovaní Norberta je dôkazom Norbertovej vernosti ku svätej Cirkvi a všetkým budúcim pokoleniam bude svedčiť o násilí, ktoré musel znášať. Je tiež dôkazom toho, že Petrovi Leovi veľmi záležalo na Norbertovom úsudku. Bál sa jeho slov a moci jeho svätosti. Norbert sa potom ponáhľal do Ríma, ale nie kvôli Anaklétovi.

Na deň svätého Lukáša zvolal pápež Innocent II. snem do Remeša. V tom čase bol miestom snemovania. Pod predsedníctvom Innocenta II. sa na ňom zúčastnilo tristo biskupov. Tento snem bol ešte slávnostnejší ako predchádzajúci. Prvé jeho zasadanie začalo slávnosťou dňa 19. októbra. Prítomní boli veľkňazi z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Aragónie a Castilie. Zasadanie prebiehalo do 29. októbra. Hlavným poradcom pápeža bol svätý Bernard.

Do Cirkvi a spoločnosti sa vkĺzli neprávosti, ako zneužívanie cirkevnej moci, najmä takzvaní clerici condukti (simoniou najatí kňazi), podpaľačstvo a vojenské hry. Proti týmto nehoráznostiam vydali výnos, aby zabezpečili Boží pokoj obchodníkom, roľníkom, cestujúcim a cudzincom. Obrannú ruku podali tiež proti pästnému právu.

Norbert pricestoval na snem ako vyslanec kráľa Lothara 26. októbra. Prijali ho s veľkou úctou. Odovzdal list pápežovi, v ktorom kráľ Nemecka ubezpečuje pápeža Innocenta II. a oznamuje mu, že vojenské ťaženie proti Rímu a Anakletovi sa už začalo. Pápež privítal túto správu s radosťou a nebol sám, ale radovali sa všetci prítomní. Norbert svoje poslanie skvelo splnil a pápež sa k nemu s dôverou priblížil, aby si milostivo vypočul referát o stave jeho biskupstva, a aby schválil tie opatrenia, ktoré mali zaistiť práva jeho biskupského úradu. Obnovil aj výsady, ktoré jeho biskupský kostol požíval. Stalo sa totiž, že Norbert pri svojom nástupe do biskupského úradu v Magdeburgu našiel všetky listiny zničené moľmi. Tieto nechal teda opäť vyhotoviť a potvrdiť pápežom. Išlo zvlášť o tie, ktoré hovorili o cirkevných majetkoch. Pápež Innocent II. vydal bullu, v ktorej podrobne vymenováva majetky, patriace magdeburgskému biskupovi. Chcel tak prejaviť svoju vďačnosť kráľovi Lotharovi a jeho radcovi Norbertovi. Píše:

Veľmi milý brat náš; každému je známe, s akou múdrosťou a horlivosťou si zastával jednotu katolíckej Cirkvi. Chceme ti preukázať spravodlivosť a vyhovieť tvojej prosbe. Preto teba a nášho v Pánu milovaného syna, slávneho kráľa Lothara, schvaľujeme vo svojej hodnosti a s našou apoštolskou mocou zabezpečujeme všetky tvoje majetky a nehnuteľnosti, ako i magdeburgskej cirkvi a tvojim zákonitým nástupcom, menovite: v magdeburgskej diecéze Opátstvo svätého Jána Krstiteľa, Kostol Panny Márie, Kostol Jána Evanjelistu, Kostol Božej milosti, a tak ďalej. Potvrdzujeme ti právo nosiť kríž a plášť, biskupskú hodnosť, ktorú tvoji predkovia k tvojmu sídlu pripojili.

Snem bol pre Norberta tiež príležitosťou stretnúť sa so svojimi dávnymi priateľmi, svätým Bernardom a so staručkým biskupom Bartolomejom z Laonu. Bartolomej, ktorý stál pri zrode Norbertovho diela bol stále jeho zástancom a obdivovateľom. Norbert ho z vďaky za jeho náklonnosť a podporu hneď po sneme odprevadil do Laonu a odtiaľ do Prémontré. Srdcom i dušou túžil po dome svätej chudoby, aby tam mohol udeliť svojim požehnanie. Akéže mnohé spomienky sa mu obnovovali na ceste z Remeša do Laonu. Hľa, tam je miesto, kde so svojimi priateľmi počul nebeský hlas. A tamto zasa, kde sa po prvýkrát stretol so svojím priateľom Bartolomejom. Norbert priniesol svojim milujúcim synom útechu a požehnanie. Našiel u nich horlivosť a toho istého ducha, akého im zanechal. Oni ho zasa prijali s nežnou láskou ako svojho otca. Biskup Bartolomej tiež prichádzal do Laonu a Prémontré už len ako hosť, pretože ako sedemdesiatročný arcipastier nasledoval túžbu svojho srdca. Opustil svoju diecézu a vstúpil do kláštora. Aspoň na krátky čas chcel mať úplný pokoj, aby sa mohol pripraviť na smrť. Zúčastnil sa ešte i voľby svojho nástupcu, Gautiera, opáta od svätého Martina, ktorého ako čnostného poznal už vyše dvadsaťpäť rokov. Bartolomej sa utiahol do Foigne, aby tam prijal rehoľné rúcho. Božia prozreteľnosť však ešte dopustila naňho ťažkú skúšku. Gautier už v októbri roku 1153 zomrel a miesto neho bol zvolený iný Gautier, ktorý nebol priateľom rehoľníkov. Tento zažaloval Bartolomeja, že premárnil biskupské majetky a celú vec predložil snemu v Remeši. Bartolomej bol teda nútený vstať už takmer zo svojho smrteľného lôžka, aby sa šiel obrániť proti neprajníkom. Vo svojom liste adresovanom remešskému biskupovi Samsonovi sa háji slovami: Musím sa priznať, že som staval nové kostoly a opravoval staré. Isteže sa to stalo na účet biskupských majetkov, ale urobil som to nie ako som chcel ja, ale ako mi to predpisovala moja povinnosť. Pápež Kalixt, ktorého pamiatka nech je požehnaná, mi odporúčal Norberta, aby som ho v jeho snahách pri organizovaní jeho nového rádu podporoval. Obdaril som ho dvomi biskupskými pozemkami. Jeden je pri Versigne a druhý pri Anicy. Nepamätám sa, žeby som bol niečo iné vyvlastnil z biskupských majetkov. Ale či sa lesk biskupského sídla nezvýšila stavbami nových kostolov? Ak mi On – večná Spravodlivosť, dá za pravdu, čo mi kto môže vytýkať? Nech len nikto iný nerozsype, čo som ja nazhromažďoval!

Bartolomej odovzdal svoju dušu Pánovi 26. júna 1158. Smrť bola jeho záchranou v dobe, keď na zemi vládla nespravodlivosť a neprávosť sa čím ďalej viac rozmáhala.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 24 August 2016; Hits: 5613

Veľmi by sme sa mýlili, keby sme si mysleli, že doteraz opísané zmeny a reformy prešli do života bez väčších ťažkostí a prekážok. Je to už tak, že porušená ľudská prirodzenosť násilne odmieta všetko, čo sa jej postaví do cesty, čo sa jej protiví. Každý, kto sa len dotkne zakorenených neprávostí, narazí na odpor tých, ktorí žijú vlažným životom a nechcú sa vlažnosti zriecť.

V dedine Buland býval mocný pán, ktorý ako mnohí iní, okrádal a vykorisťoval svojich susedov. Raz, keď raboval a lúpil, ponechal si pre seba aj omšové víno, ktoré veriaci venovali na bohoslužby v dóme. Norbert pri vizitácii celej diecézy navštívil aj dedinu Buland. Keď išlo o úradné povinnosti, nepoznal kompromis, bol odvážny, rázny a smelý. Teraz si teda vzal na mušku tohoto, v celej krajine obávaného pána a povedal mu: Akým právom urážaš patróna Chrámu svätého Mauritza, lebo neprávom okrádaš chrám a odnímaš dôchodky, ktoré sú potrebné na jeho udržiavanie?!

Či nie som dedičom majetkov, ktoré mi zanechali moji predkovia? Majetky zostanú aj naďalej mojimi! Odvetil. I odpovedal mu Norbert: Dobre, brat môj! Ale vedz, že ešte tohto roku ťa Božia spravodlivosť pozbaví všetkého, čo si nespravodlivo získal. Len pokračuj v neprávostiach...

A predpoveď sa čoskoro splnila. Ešte v tom roku bol nešťastník zavraždený svojimi nepriateľmi.

Sasi či už kňazi, alebo obyvatelia, žili svoj pohodlný spôsob života a niesli ťažko napomínania svojho arcipastiera Norberta. Povstali teda proti nemu a Norbert čoskoro na vlastnej koži pocítil pravdivosť slov Ježiša Krista: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5,10). Od svojho obrátenia si veľa vytrpel, ale to najhoršie ho ešte len čakalo.

Svätci, ktorí kráčali v stopách Ukrižovaného, museli počítať s tým, že budú mať aj účasť na jeho bolestnom utrpení. A práve v týchto skúškach sa vytrvalo posilňovali a povzbudzovali slovami nášho Pána a Vykupiteľa. Len tak sa stali schopnými znášať osočovania a protivenstvá. A práve tak tomu bolo i v Magdeburgu, kde proti Norbertovi najviac zúrili kňazi, ktorí nespokojní s jeho reformami, chceli ho umlčať. Smutná je skutočnosť, že práve kňazi, stojaci svojou hodnosťou na určitej duchovnej výške, ak upadnú, tak hlbšie ako ktokoľvek iný. Aj na kapitule dómu nešlo všetko tak, ako sa patrí. Norbert tam síce mal svojich verných a statočných, ale zgrupovala sa tu i skupina, ktorá svojho biskupa nenávidela až na smrť. Čím viac sa im Norbert venoval, tým viac vzrastala ich nenávisť. Spočiatku bol tento odpor tichý, ale neskoršie sa odporcovia verejne postavili proti Norbertovi. Jeden z najväčších Norbertových odporcov, ktorý tento boj viedol, bol arcidekan Hazeko, náruživý muž, schopný všetkého.

Raz na Veľkú noc si Hazeko tajne najal vraha na Norberta. Všetko sa odohralo na Zelený štvrtok, 12. apríla 1129, keď podľa starého zvyku s veľkou trpezlivosťou udeľoval Norbert svojim ovečkám sviatosť pokánia. Prichádzal k nemu veľký zástup, pretože túžili po odpustení svojich previnení, aby našli u Pána Boha zmilovanie a milosrdenstvo pre svoju dušu. Medzi penitentmi bol aj istý mladík, ktorý sa usiloval čím skôr dostať k Norbertovi. Vrátnik teda oznámil návštevu. Norbert mu však prikázal, aby mladíka dnu nevpustil. Mladík sa nevzdával a čakal na vhodnú príležitosť, kým sa všetci nevyspovedajú. Keď teda vychádzali z biskupského paláca, mladík sa šikovne prešmykol a bol vo vnútri. Všemohúci však v pravý čas zasiahol, lebo ľudia si všimli, že plášť zdanlivého kajúcnika neskrýva nič dobré. Preto kričali: Stoj! Neopováž sa priblížiť k nášmu biskupovi! Norbert za pomoci svojich sluhov stiahol z mladíka plášť, pod ktorým ukrýval veľkú dýku. I spýtal sa ho, na čo mu je. Podplatený, no odhalený mladík trasúc sa na celom tele, vrhol sa biskupovi k nohám a ku všetkému sa priznal. Povedal, že ho najali, aby zavraždil biskupa. Pritom prezradil všetkých, ktorí ho k tomuto hroznému zločinu nahovorili. Boli to sprisahanci pod vedením Hazeka. Odhaleného mladíka potom zatvorili, aby mohli poodhaľovať aj všetkých ostatných sprisahancov. Nešťastníci dostali možnosť vstúpiť do seba, keď videli Norbertovo milosrdenstvo. Mali možnosť kajať sa.

Ale nie! I napriek veľkej dobrote Norberta, zotrvávali zatvrdilo v nenávisti voči nemu. Raz v noci, keď sa Norbert išiel modliť do kostola matutínum, čakal naňho za bránou ďalší najatý vrah. Norbert však nešiel sám. Napred šli kapláni a vrah, mysliac na posledného, ktorý zatváral bránu, že je to Norbert, vrhol sa naňho. Avšak pomýlil sa, a tak poranil iného kňaza, ktorý hneď volal o pomoc. Vrah sa dal na útek a ostatní nelenili a chceli ho chytiť, ale Norbert ich šľachetne upokojoval: Nechajte ho nešťastníka! Nech ide! Neodplácajte sa mu zlým za zlé! Moja hodina ešte neprišla. Len pekne vyčkajme, kedy sa Pánu Bohu zapáči k sebe ma povolať. Títo nešťastníci nebudú mať pokoja, kým ma neusmrtia, ale len to sa im podarí, čo dovolí Božia všemohúcnosť, ktorá ešte zrejme chce, aby som naďalej pracoval, verne slúžil a konal to, čo odo mňa chce.

Magdeburgskí kňazi ťažko znášali, že Kostol preblahoslavenej Panny Márie patrí premonštrátom. Pre veľkú lásku Norberta k svojim bratom ho upodozrievali, že iba čaká na vhodnú chvíľu, aby premonštrátskymi kanonikmi obsadil aj dóm. Keď Norbert vyhlásil, že znova posvätí tento kostol, a to pre hanebný zločin, ktorý sa tam stal, jeho protivníci sa v svojom upodozrievaní ešte viac utvrdili. Keď sa dokázalo, že dom Boží bol potupený a zneuctený, Norbert ihneď zvolal kapitulu a vyhlásil, že podľa cirkevného predpisu sa v kostole nemôžu konať bohoslužby, kým sa kostol slávnostne neposvätí. Aj v tomto prípade sa Hazek so svojimi prívržencami postavil na odpor. Tvrdil, že posviacka nie je potrebná. Norbert na to vyhlásil: Ja tam nebudem prinášať obetu Najvyššiemu, dokiaľ sa posviacka neprevedie. Väčšina kanonikov žiadala, aby boli predvolaní hriešnici pred snem a zločin sa riadne vyšetril. Keby kanonici neboli verili rečiam, že Norbert chce darovať kostol premonštrátom, nebolo by možné vysvetliť ich odpor proti posviacke. Kostol bol posvätený v noci z 29. na 30. júna 1129. Vysviacky sa zúčastnili: halvelburgský biskup Anzelm, verný priateľ a učeník Norberta a meisenský biskup Godebold. V sprievode bol prepošt Fridrich, niekoľko jemu verných kanonikov a bratia premonštráti. Do chrámu vchádzali v sprievode. Norbert so živou vierou, slávnostne oblečený v ornáte, vykonal predpísané obrady a tešil sa, že miesto, kde sa pozdvihuje Najsvätejšie Telo a Krv Pána, bude opäť dôstojné.

Kým sa v dóme konala posviacka, v meste prebiehali nečakané udalosti. Kanonici, ktorí nesúhlasili s posviackou dómu, nechali vyzváňať na všetkých zvonoch mesta. Ľud sa však nenechal sfanatizovať výmyslom, že Norbert chce bratov premonštrátov premiestniť z Chrámu preblahoslavenej Panny Márie do dómu. Preto zaútočili ešte horšími výmyslami. Vraj Norbert pod plášťom noci rozbíja oltáre, kradne relikviáre a chce dóm orabovať o všetky jeho poklady. Takto to zaznamenali: saský dejepisec, magdeburgské anály, biskupská kronika a všetky rodinné kroniky. Takýto chýr sa rozšíril medzi ľudom a osočovanie stále vzrastalo. Keďže relikvie boli v tom čase viditeľným symbolom kresťanstva, okolo dómu sa zbehlo ohromné množstvo ľudu a bolo počuť volanie: Naše relikvie sú v nebezpečenstve! Bolo to práve vtedy, keď sa skončila posviacka. Arcipastier s asistenciou boli ešte v slávnostných rúchach a počuli len, že zvonku dovnútra preniká hrozný rev. Norbert sa chcel, tak ako práve bol oblečený, ukázať ľudu. Jeho úctyhodný zjav by bol určite utíšil rozzúrený ľud. Bola však už tma, a tak mu radili, aby sa ukryl vo veži, ktorú dal, ako pevnosť vybudovať Otto I. Už sa aj noc pomaly rozchádzala a prenasledovaní neustávali vo svojich modlitbách a chválospevoch, ktoré im dodávali pocit istoty a ochrany. Pevnosť však bola stále dobýjaná. Niektorí, nevedno akým tajným vchodom, vnikli do veže. Keď ich Norbert zazrel, že sú ozbrojení, vyšiel im v ústrety, a ako to učinil Pán Ježiš pri jeho zajatí, povedal: Hľadáte mňa? Tu som! Ale týchto tu nechajte na pokoji. Oni si nezaslúžia smrť. Medzitým ich do veže vniklo viacero. Komorník, ktorý strážil vchod, dostal úder mečom do krku. Norberta už nebolo možné udržať. Nezniesol, aby iní zomierali za neho. Vykročil teda medzi rozzúrený ľud a ten istý muž, ktorý zranil komorníka, ho spoznal a udrel svojím čerstvo zakrvaveným mečom. Meč však, ako by bol dopadol na mramorovú dosku, odrazil sa a len na mitre zanechal viditeľnú krvavú stopu. Zrazu sa medzi ľudom objavil sudca, markgróf Henrich, ktorý sa doposiaľ zdržiaval mimo mesta. Očami prebehol zástup vzbúrencov a vyhlásil: Kto má niečo proti biskupovi, nech sa hlási pred jeho súdnou stolicou. Bude vypočutý a dostane sa mu zadosťučinenie. Nato sa zástup utíšil a rozišiel.

Nazdali by sme sa, že pokoj, ktorý nastal, bude trvalý. No nebolo tomu tak. Nepriatelia Norberta mu hneď na druhý deň pripravili nové úklady. Chceli skoncovať s mužom, ktorý, ako tvrdili, sa vyšmykol z ich rúk len pomocou čarodejníctva. Vedeli totiž, že zo svojich zásad a reforiem nepopustí. Nebude hľadieť na nikoho a svoje úmysly dovedie až dokonca. Preto sa sprisahali proti nemu. Uzhodli sa, že v určený deň súdneho pojednávania u markgrófa Henricha, sa posilnia silným pivom či vínom, aby mali odvahu protirečiť na súde. Keď by spozorovali, že rozsudok nebude vynesený podľa ich želania, použijú násilie. A keby sa niečo pritom stalo, budú sa môcť vyhovoriť, že konali v nepríčetnom stave, bez rozvahy. Dohodli sa, že kto z nich by podľa toho nekonal, toho dom zrúcajú, majetok zhabú, a to všetko na príkaz predsedu tohto sprisahania. Nové úklady však nezostali v tajnosti a dozvedeli sa o nich niektorí zo susedných pánov, ktorí boli Norbertovými ctiteľmi. Radili mu, aby na nejaký čas opustil mesto, ale Norbert na ich rady nedal a povedal, že s radosťou chce vyčkať vo svojom biskupskom meste mučenícku palmu. Nadišiel teda dohodnutý deň. Rozzúrený dav obliehal Kostol Panny Márie a zaplnil námestie i ulice. Norbert začul krik a pýtal sa: Čo to má znamenať?

Ľud chce vyhnať bratov z kláštora, kam si ich ty usadil. Znela odpoveď.

Nebojte sa. Čo nebeský Otec svojimi rukami sadil, nemôžu ľudia zničiť. Znelo povzbudenie Norbertovo. Zhromaždenie ľudu nadobúdalo čoraz väčšmi opovážlivý vzhľad, preto Norbertovi opätovne radili, aby opustil mesto, lebo jeho život je ohrozený. Nezostalo však iba pri rade, ale zapriahli voz a odviezli ho do bergenského dominikánskeho kláštora, ktorý niesol pomenovanie svätého Jána Krstiteľa. V tom čase sa nachádzal na predmestí mesta, v súčasnosti je v jeho strede. Norbert tu vykonal najsúrnejšie práce ohľadne záležitostí rehole, a aby nepriviedol nepokoje i na toto miesto modlitby, uberal sa do kenšteinského biskupského kláštora. Nepriatelia ho však predišli a zatvorili pred ním bránu. Odmietnutý a vypudený od svojich ovečiek, hľadal a našiel si ochranu u augustiniánskych kanonikov, asi desať kilometrov od rozzúreného mesta. Z tohoto miesta vyzval povstalcov, aby vykonali spravodlivé zadosťučinenie. Keďže odopreli tak urobiť, vyslovil nad mestom kliatbu. On sám však bol z toho veľmi smutný a jeho otcovské srdce krvácalo pre hriešne správanie sa ovečiek, ktoré tak veľmi miloval.

Kliatba bola riešením, ku ktorému ho donútili tým, že mu prekazili a neumožnili priame vyjednávanie. Keď sa rozvírené mysle utíšili, začali pomýšľať na to, ako vykonať zadosťučinenie svojmu biskupovi. Až teraz, keď bol od nich vzdialený, pociťovali, čo v ňom stratili. A práve tí, pre ktorých musel mesto opustiť, horlili za jeho návrat. Poslali k nemu poslov, sľúbili mu oddanosť celého obyvateľstva a náhradu všetkého, čo mu spôsobili. Norbert ich prijal naozaj nežným a láskavým spôsobom i vypočul ich. Žiadal len toľko, aby svoje činy úprimne oľutovali. Keď mu to prisľúbili, zrušil kliatbu. Nastalo zmierenie a magdeburgskí občania odprevadili svojho biskupa do biskupského paláca, z ktorého ho vyhnali. Norbertov vstup do mesta bol triumfálny. Ľud spolu s šľachtou sa pridal k jeho sprievodu a slávnostne manifestoval. Norbert sa tak dožil času, keď sa medzi svojimi ovečkami cítil ako doma a ľud ho vyhlásil za hrdinu stálosti a poníženosti.

Veriaci sa vinuli k Norbertovi príkladnou poslušnosťou. Norbert plne cítil ovocie prekonaných bojov. Mužne čelil tým, ktorí mu spôsobovali toľké ťažkosti. Norbert smelo a s odvahou bojoval za vznešené a spravodlivé záujmy. Tichosť a dobrotivosť ho priviedli k tomu, aby svojim kajúcnikom podal ruku na zmierenie. Tým dokázal, že nie je tvrdošijný, pyšný či namyslený, ako o ňom nepravdivo tvrdili jeho nepriatelia. Či tu nevidno ochranný zásah neba nad týmto cirkevným kniežaťom, ktoré bolo v takých smrteľných nebezpečenstvách, že ho chceli dokonca aj zničiť? A on vyšiel z najväčších nebezpečenstiev bez zranenia a víťazne. Keď ľud videl, že svoj život zasväcuje službe Božej s toľkou horlivosťou, a že s vypätím všetkých svojich síl hlása kresťanskú vieru i mravy, že sa dobrotivo a štedro správa voči vdovám a sirotám, počúvali ho ako vlastného otca, milovali ho ako posla neba, patróna a skutočného svätca. Takto prežíval Norbert posledných päť rokov svojho života.

Norbert bol vždy plný vďaky Pánu Bohu za všetko, čím ho obdaril. Chýr o magdeburgskom biskupovi sa rozniesol po celej Európe. Norbertov dobrý priateľ, svätý Bernard, doslova blahorečil Norbertove úsilie o obnovu katolíkov severného Nemecka. Svätý Bernard v jednom svojom liste z roku 1132, odporúča novozvoleného biskupa Bruna, ktorý ho prosil o rady, ako má zverený úrad zastávať, pod ochranu Norberta slovami: Nie je biskup Norbert v tvojej blízkosti? Najlepšie bude, keď v každej svojej ťažkej záležitosti, poradíš sa osobne s ním. Tento vznešený veľpastier čím bližšie stojí k Bohu, tým viac vniká do Božích tajomstiev. My sme ešte tak blízko k Bohu nedošli.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 22 July 2016; Hits: 5608

Norbert neprestal byť premonštrátskym kanonikom ani na biskupskom úrade a svoje biele rúcho nosil až do smrti. Raz mu i ktosi vytýkal, že sa šatí pod svoju biskupskú hodnosť. Jeho odpoveď znela: Ukáž mi, kde v Písme, alebo v nariadeniach snemov sa biskupom nariaďuje nosiť čierny talár! Kritik sa odmlčal, ale Norbert pokračoval: Pozoruj, čo hovorí Ecclesiastikus: Vaše rúcho nech je biele! I nemluvniatkam hovorí: Prijmite biele rúcho, teda zachovajte si svoju nevinnosť po celý svoj život, až do príchodu Ježiša Krista.

Norbert zostal v srdci verný svojim predsavzatiam, že nikdy nepopustí z prísnosti, ktorou kedysi premohol sám seba. Aký bol vo svojej chudobnej cele v Prémontré, taký zostal aj vo svojom biskupskom paláci. Zostal nielen otcom svojej rehoľnej rodiny, ktorú založil, ale na spôsob veľkorysých duší sa svojou prezieravou múdrosťou staral aj o ostatné rehoľné spoločnosti. Mimoriadne sa zaujímal o benediktínske opátstvo v Bergene. Opáta Arnolda si obľúbil pre dokonalú disciplínu, v ktorej viedol svojich členov rehole. Rád sa utiahol do tohto opátstva, aby sa tam v tichosti a vo vrúcnych modlitbách spájal so svojím Bohom, a tak sa staral aj o spasenie vlastnej duše.

Do Amerslebenu povolal benediktínov, aby reformovali tamojší kláštor, hoci tú istú úlohu mohol zveriť svojim synom, premonštrátom. Počas prítomnosti benediktínov duch tohto kláštora naozaj ožil a rozkvitol. Hrad Scharsfeld v Harze zamenil za kláštor v Aslebene. Takto ho mohol pripojiť ku svojmu biskupstvu a obnoviť v ňom pôvodného rehoľného ducha.

Norbertova rehoľná rodina bola po odchode svojho zakladateľa na biskupský úrad ešte len v začiatkoch svojho jestvovania. Prežívala čas svojho detstva, ktoré potrebovalo pomoc a ochranu. Nastala teda akási kríza, ktorú Norbert predpokladal a v pravý čas zakročil. Vyslal niekoľkých bratov do Prémontré s odkazom, že on, nakoľko je vzdialený a povolaný hájiť vyššie záujmy Cirkvi, nemôže naďalej viesť dom v Prémontré. Z toho dôvodu ich splnomocňuje, aby previedli voľbu svojho predstaveného, ktorý by sa staral o poriadok v dome a v spoločnosti vôbec. Naznačil im, že by sa na to najlepšie hodil brat Hugo, ktorý mu pomáhal pri zakladaní kláštora v Prémontré, ale nevnucoval im svoju vôľu. Všetci jednomyseľne zvolili brata Huga za predstaveného.

Hugo sa v čase voľby zdržiaval v Magdeburgu. V noci nad ránom, v deň voľby, mal videnie: Videl Pána Ježiša prichádzajúceho v sláve. Norbert a on sa mu klaňali. Norbert odporúčal Pánovi Ježišovi svojho nástupcu. Pán Ježiš vystrel svoju pravicu a Norbert na to povedal: Toto je môj milý syn, ktorého si mi zveril. Odovzdávam ho tvojej Velebnosti späť. Neskoršie Hugo sám vyrozprával bratom toto videnie. Nebo i rehoľa súhlasili s voľbou nového vodcu rodiny premonštrátov. Poslovia Norberta ponáhľali vrátiť sa do Magdeburgu a podať mu správu o šťastnej voľbe. Norbert sa nechcel prenáhliť, preto nepovedal hneď Hugovi o jeho zvolení za predstaveného, len prosil Pána Boha o svetlo. Potom zhromaždil svojich bratov, ktorí boli v Magdeburgu a obrátiac sa ku Hugovi povedal: Syn môj, ty budeš mojím nástupcom v dome našej chudoby, podľa voľby všetkých bratov. Hugo padol na kolená a povedal:

Otče, viem, že musím poslúchať, lebo skrze teba rozkazuje moc Najvyššieho. Mám nádej, že ten, ktorý ma svojou milosťou vyznačil, ma aj zachová vo svojej milosti. Keď mi dá Pán požehnanie na moje podujatia, nech ony slúžia na jeho väčšiu česť. Keby však moje hriechy prekážali jeho milostiam, vtedy dovoľ, otče, aby som sa mohol k tebe vrátiť ako k svojmu ochrancovi. Choď v pokoji! Povedal Norbert. Božia ruka ťa bude sprevádzať až do konca.

Hugo bol milým Norbertovým učeníkom. Viac ako osem rokov mu bol duchovným bratom. Po svojom zvolení v roku 1128 pocítil bremeno svojho úradu, pretože necelé dva roky pretrvával v reholi krízový stav. I napriek tej najväčšej horlivosti pod jeho vedením objavovala sa občas neistota a nerozhodnosť. Uspokojenie nastalo až vtedy, keď po dôkladnom zvážení, všetky starosti a trápenia odovzdali do vôle Najvyššieho. Vnútorné vedenie celej rehole sťažovali rozličné okolnosti. Zakladateľ bol od nich ďaleko, opátstva boli na odľahlých, ba i ťažko prístupných miestach. Niektorí členovia rehole boli príliš horliví v zachovávaní prísnosti, iní zasa moc málo. Nebolo jednotných pravidiel, ale aj v týchto veciach čoskoro nastala náprava.

Prvá generálna kapitula sa konala v roku 1130 a predsedal jej Hugo. Prítomní boli: Hautier de s. Maurice, laonský opát od svätého Martina, florefský opát Richard, vivierský opát Henrich, antverpský opát Walmann a opát opátstva Dobrej nádeje, Odon. Prerokovali sa tu tie najdôležitejšie otázky rehole, ktoré boli kapitulou a neskôr i pápežom potvrdené. Dohodli sa teda na týchto bodoch:

1, generálny predstavený je volený doživotne a je hlavou opátov, prepoštov a celého rádu,

2, dňa 9. októbra, na deň svätého Dionýza, sa každoročne zíde kapitula, ktorá pozostáva zo všetkých opátov a priorov, a ktorá je najvyššou a poslednou inštanciou rádu,

3, od tohto času počínajúc, sa zdržovanie od mäsitých pokrmov bude zachovávať po dobu sedem mesiacov, a to od sviatku Povýšenia svätého Kríža do Veľkej noci. V domoch, v ktorých nie je ustavične zavedený pôst, určí sa podľa predpisov iných domov,

4, vo všeobecnosti sa určili povinnosti rehoľných bratov a tiež zvláštne povinnosti. Bol zostavený prvý písomný štatút.

Toto bolo výsledkom rokovania prvej generálnej kapituly. Tu bol položený základ pre presnejšiu organizáciu rehole, ktorým sa zaistil rozkvet čností členov a účinnej práce navonok. Potom sa už kapitula zvolávala každoročne a z roka na rok vzrastal počet jej účastníkov. V druhom roku mala deväť členov, v treťom ich bolo dvanásť a v štvrtom vzrástol ich počet na osemnásť. Hugo sa ešte dožil toho, že počet opátov a priorov kapituly vzrástol na stodvadsať členov.

Norbert plesal od radosti nad blahodarným účinkom Hugových podujatí. Odkedy ho Božia Prozreteľnosť odvolala od svojej rehoľnej rodiny, zatúžil mať vo svojej blízkosti komunitu rehoľných kanonikov. Oproti biskupskému palácu stál kapitulný chrám, ku ktorému patrilo niekoľko kanonikov, pod vedením prepošta. Ich zakladateľom bol v roku 1016 biskup Gereon. Boli vydržiavaní z prostriedkov rotesdorfskej nemocnice, ktorú založil cisár Otto Veľký. Keď Norbert prevzal vedenie magdeburgského biskupstva, kanonici od Kostola preblahoslavenej Panny Márie nežili práve najvzornejším, povzbudzujúcim životom a kostol si tiež vyžadoval značné reštaurovanie. Norbert uvažoval vymeniť týchto kanonikov za svojich a očakával, že nebude narážať na nijaké väčšie ťažkosti. Svoj plán predniesol kráľovi Lotharovi a úmysly kanonikom dómu. Aby nevyvolal nejaký nečakaný odpor, nenápadným skromným spôsobom predložil zainteresovaným kanonikom túto vec a zároveň ich uistil, že z majetkov dostanú podľa dohody toľko, aby o nich bolo postarané až do ich smrti. Kanonici však o tom nechceli ani počuť a svojmu arcipastierovi až hrôzyplným spôsobom odporovali. Vodcom všetkých bol arcidekan Atticus (podľa saského dialektu Hazekon).

Osobne vyhľadal Lothara, aby ho popudil proti Norbertovi. Celý problém predstieral kráľovi ako čosi, čo uráža kráľovskú hodnosť a moc, a pripomenul, že kráľ je povinný chrániť kráľom danú ustanovizeň. Norbert vraj je cudzinec, ktorý nerešpektuje kráľa, posmieva sa mu a neposlúcha ho. Kráľ Lothar však dobre poznal Norberta a Atticusove reči si nevšímal. V roku 1129 schválil Norbertov návrh a tak Norbert povolal do kostola preblahoslavenej Panny Márie svojich rehoľníkov. Listina, ktorú Norbert k tomuto účelu vydal, znela:

V mene svätej nerozdielnej Trojice! Norbert, z milosti Božej arcibiskup magdeburgský.

Všetkým prítomným a budúcim záujemcom dávame vedieť, že po zrelom uvážení sme sa rozhodli pozdvihnúť lesk náboženského života, obnoviť neporušenosť, vykoreniť neprávosti a zveľadiť dobro v magdeburgskej Cirkvi, ktoré sme v nej nachádzali. Presvedčili sme sa, že Kostol preblahoslavenej Panny Márie vnútorne aj navonok pustne. Múry hrozia zrútením, príslušníci kostola ťažko živoria a je postarané len o dvanásť kanonikov kostola, ktorým sú hradené potrebné náklady pre bohoslužby. Časť majetku si rozdelili dôstojníci kniežat, druhá časť je zanedbaná pre nedbanlivosť kňazov. Zvyšok si privlastnili susedia a je slabá nádej, že by bolo možné získať ho späť.

Majúc toto všetko na zreteli, a hnaný túžbou vidieť rozkvet Cirkvi, ktorá je mi zverená, som svojimi prosbami, povzbudzovaním a radami vymohol, že mi kanonici prepustili svoj kostol pre rehoľnú spoločnosť, ktorej členovia vedú spoločný život podľa rehole svätého Augustína a ktorí sa nášmu vedeniu podrobili úplne dobrovoľne. Chtiac pri Chráme preblahoslavenej Panny Márie zaviesť rehoľnú disciplínu a podrobiť jej členov rehoľnému predstavenému, premiestnili sme kanonikov tohto kostola do iného kostola. Niektorí sa umiestnili v Kostole svätého Mikuláša, iní dostávajú dôchodok a životné zaopatrenie z fundácie Kostola preblahoslavenej Panny Márie. Našich rehoľných bratov sme uviedli do práva fundácie pri kostole, a aby sme im zabezpečili pokoj, podliehajú jedine arcibiskupovi a jeho nástupcom, nikomu inému. Aby toto nariadenie bolo platné, potvrdzujeme ho apoštolskou mocou svätých Petra a Pavla. Všetci, ktorí toto zachovávajú, nech sú účastní pokoja a nech obsiahnu odpustenie svojich hriechov. Kto by však ničil ovocie našej práce a násilne by olúpil Kristových chudobných, nech je pod kliatbou až do súdneho dňa.

Vydané po vtelení Krista Pána 29. októbra 1129 v bergenskom opátstve menovanom po svätom Jánovi Krstiteľovi, na predmestí Magdeburgu.

Po založení tohto kláštora sa členovia horlivo oddali misijnej činnosti v slovanskej provincii. Z kláštora preblahoslavenej Panny Márie vychádzali naši misionári, aby v každej časti diecézy vztýčili Kristov kríž. Mali teda rozsiahle pole činnosti, na ktorom pracovali vyše sto rokov. Tento kláštor sa stal ohniskom apoštolskej činnosti, s ktorého sa apoštolská horlivosť šírila medzi Sasmi a Vandalmi všetkými smermi. Tu sa formovali mnohí apoštolsky nadchnutí predstavení a biskupi Nemecka.

Norbert si však všimol vo svojej diecéze aj iné neporiadky, ktoré sa tam zakorenili v priebehu desaťročí. Magdeburg mal chudobinec, ktorý založil prvý biskup tohto mesta, Adalbert. Výťažok chudobinca však miesto chudobným, slúžil výhradne ako prostriedok prepychu boháčov. To Norbert veľmi ťažko niesol. Preto správu tohoto chudobinca zveril kláštoru pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie. O tejto reforme sa nám zachoval doklad, ktorý znie nasledovne:

V mene svätej nerozdielnej Trojice! Norbert, z Božej milosti arcibiskup magdeburgský.

Náš predchodca, zbožný Adalbert, založil tu chudobinec, ktorý sa nachádza za Chrámom preblahoslavenej Panny Márie. Na naše veľké prekvapenie sme ho našli v poľutovaniahodnom stave, skoro zničený. Tí, ktorí tam mali dostať celé zaopatrenie, musia si žobraním vyprosiť každodenný chlieb a trpieť biedu. S úmyslom pomôcť im, so súcitom k ich biednemu postaveniu a so súhlasom starších, odovzdávam správu chudobinca a všetko, čo s tým súvisí, rehoľným bratom pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie, a to naveky.

Vydané v Magdeburgu v roku 1131 po vtelení nášho Pána Ježiša Krista. Prítomní svedkovia: Lindolf, brandeburský biskup; Gombert, havelbergský biskup a Hartvic, meisenský biskup.

Tento chudobinec slúžil až do roku 1631. Do dňa, ktorý bol tak smutný pre Magdeburg a Sasko vôbec. Magdeburg vyhorel, chudobinec sa stal vyhoreniskom uprostred zrúcanín mesta. Všetko, čo bolo Norbertovou horlivosťou a múdrosťou vybudované, zničila náboženská vojna, rozvratná práca pyšného novátora, Luthera.

Norbert mal aj iné starosti. V Magdeburgu sa nemohol vždy zdržovať, lebo ho odpútavali rozličné štátne záležitosti. Tak v roku 1127 ho vidíme vo Würzburgu s kráľom Lotharom, kde ho sprevádzal spolu s so salzburkým biskupom na sneme. Vtedy šlo o voľbu Gebharda, würzburského biskupa. Títo traja arcibiskupi potrestali Konráda, Lotharovho súpera a nápadníka trónu, cirkevnou kliatbou, lebo sa po niekoľkých úspechoch nechal menovať kráľom. Kráľ Lothar z Würzurgu odišiel do Achenu, kde sa zdržal len krátky čas a dňa 13. júna 1128 sa Norbert opäť stretá s kráľom na jeho kráľovskom dvore. Dôkazom toho je listina, ktorú vydal kráľ, ohľadom Kostola svätého Serváca v Maestrichte, na ktorej je Norbert podpísaný ako svedok.

Dňa 22. júla v tom istom roku navštívil Norbert svoje rodné mesto, ktoré nevidel už desať rokov. Stará kapitula bola obnovená a kolégium malo nový kostol (starý zhorel v roku 1109). Mnoho sa tu zmenilo od roku 1118. Prepoštom tam vtedy bol Godfríd a najstarším kanonikom bol Godeson, keď jeden z kanonikov, aby sa vyhol zlobe svojich nepriateľov, utiekol odtiaľ a teraz je cirkevným kniežaťom s chýrom divotvorcu a svätca. Na žiadosť kolínskeho biskupa, ktorý neporušil priateľskú vernosť, prišiel teda syn Hedvigy, Norbert, do Xantén, aby posvätil nový kostol. Kedysi nevďačné mesto, teraz, keď videlo Norberta vysluhovať slávnostné obrady, bolo naňho naozaj hrdé. Slávnosť posvätenia chrámu trvala dva dni. V prvý deň posvätil Norbert Kostol ku cti svätého Kríža, preblahoslavenej Panny Márie, svätému Viktorovi, patrónovi mesta a svätej Magdaléne. K úcte svätej Magdalény bol zasvätený aj hlavný oltár. Na druhý deň, 23. júna, posvätil vedľajšie oltáre: oltár našej milej Panej v krypte a oltár svätého Petra za hlavným oltárom. Norbert sa radosťou chvel, keď mohol konať posviacku na miestach, ktoré boli svedkami jeho mladosti, keď mohol vidieť zem, kde odpočívajú jeho otec a matka, a kde po prvý raz priniesol obetu Najvyššiemu. Aká bola jeho radosť, keď na predmestí svojho rodného mesta, vo fürstenbergskom kláštore, videl svojich rehoľných bratov. Z Xantén si so sebou odnášal nielen krásne oživené spomienky, ale aj vzácny poklad: telesné pozostatky svätého Viktora, ktorými obdaril opátstvo pomenované podľa Milosti Božej.

Details: Written by aurelia; Category: IV. časť; Published: 30 June 2016; Hits: 5409

Dňa 24. decembra 1124 v hlavnom meste Saska, v Magdeburgu, zomrel biskup Rudgr /Roger/. Po jeho smrti sa kanonici nevedeli dohodnúť na osobe nového biskupa, v dôsledku čoho pretrvával už osemnásť mesiacov neporiadok v tomto meste. Začiatkom júla 1126 sa zhromaždili nemeckí biskupi a kniežatá na snem do Speyru /Špíru/. Prítomní boli: kráľ Lothar III., dvaja pápežskí vyslanci: kardinál Gerard - neskoršípápež Lucius II. (1144 - 1145), kardinál Peter – zvaný Marcel, biskup Adalberon /Alberon/ z mestskej diecézy a vyslanci z magdeburgskej kapituly i z občanov. Títo všetci sa zhromaždili, aby odstránili vzniknuté neporiadky. Na biskupský stolec mali troch kandidátov. Najznámejší z nich bol subdiakon Konrád, syn guerfutského grófa. Kňazi, šľachta i ľud si ho priali za biskupa. Bol ním už aj menovaný a používal tento titul, ale nebol ešte vysvätený za kňaza. Proti jeho voľbe sa však postavil opát z Bergenu, ktorý sa tiež volal Konrád. Bergenskému opátovi sa podarilo získať na svoju stranu prepošta magdeburgskej kapituly. Obaja neustále pripomínali, že zvoliť za biskupa subdiakona, je proti predpisom. Dozvedel sa o tom aj kráľ Lothar a počas veľkonočných sviatkov, 11. apríla 1126, navštívil Magdeburg. Keďže sa mu nepodarilo utíšiť stranícke nepokoje, na radu vynikajúcich cirkevných i svetských mužov zvolal tento snem.

Do Speyru /Špíru/ práve v čase zvolania snemu prišiel i Norbert. Zastavil sa tu cestou do Regensburgu. Zvesť o tom sa šírila rýchle a dostala sa i na kráľovský dvor. Norbert sa utiahol do dómu, kde ponížene kľačal na dlažbe. Hoci sa šikovne skrýval, predsa ho tu zazreli a kričali: Hľa, svätý! Požiadali ho, aby za prítomnosti vysokého duchovenstva a kráľa predniesol svoju kázeň. Norbert vyhovel ich žiadosti a za predmet kázne si zvolil práve záležitosti snemu. Vysvetlil povinnosti kniežat, záväznosť poslušnosti poddaných, hovoril o správe Cirkvi a o voľbe biskupov. Jeho presvedčivé slová zapôsobili. Lothar zabudol na previnenie povstalcov, ľud zasa prisahal vernosť svojmu kráľovi. Nezhody medzi obyvateľmi sa zahladili. Po kázni bol každý nadchnutý pre služby Božie a k horlivosti. Norbert chcel potom pokračovať vo svojej ceste do Regensburgu, ale kráľ Lothar ho zadržal, pretože v ňom videl kandidáta na biskupský stolec.

Voľba sa teda započala a opäť boli traja kandidáti. Na prvom mieste bol Norbert, zakladateľ Prémontré. Druhý bol Adalberón de Montrelin, najstarší z métzkej kapituly, ktorý len nedávno odmietol prijať biskupstvo Halberstadtska. Tretí bol Konrád z kráľovskej rodiny. I keď bol len subdiakon, pre svoje čnosti bol uznaný za hodného tohto úradu. Vynikajúce osobnosti kandidátov spočiatku zapríčinili zmätok. Kohože z nich voliť? Norbert sa utiahol do rohu siene a tam sa vrúcne modlil a prosil Pána Boha o svetlo, aby vyvolili toho, ktorý bude čo najsvedomitejšie zastávať túto funkciu. Išlo mu totiž o záujmy Cirkvi. Zrazu Adalberon, s jemu tak charakteristickou nezištnosťou, ukázal na Norberta a povedal: Hľa, jeho treba zvoliť a nikoho iného. Všetci s ním súhlasili. Magdeburgskí vyslanci, nenechajúc mu čas na uvažovanie, vyzdvihli ho a vykríkli: Jeho si volíme za biskupa, otca i arcipastiera. Pápežský vyslanec Gerard slávnostne prehlásil: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, my tiež volíme a menujeme za vášho biskupa Norberta, v čnosti tak vyskúšaného muža. Sme presvedčení, že len preto ho sem priviedla Božia Prozreteľnosť.

Norbert onemel. Ako keby sa bol sám seba pýtal, či toto všetko nie je len hrozný sen. On výborný rečník, teraz nenachádza slova. Pokúša sa utiecť, ale mu v tom zabránili a s jasotom ho vedú pred kráľa. Po porade s Gerardom a s Alberónom, kráľ vyhlásil, že sa nemá brať v úvahu Norbertovo zdráhanie sa. Panovník menoval Norberta za biskupa a pápežskí vyslanci prevedenú voľbu potvrdili. Potom nasledovali slávnostné prejavy oddanosti všetkých predstaviteľov magdeburgskej Cirkvi. Norbert chcel ešte vybaviť záležitosti s Tiboldom, ale nedovolili mu odísť. Bol teda prinútený poveriť touto úlohou jedného zo svojich bratov. Súčasne i do Prémontré poslal posla so správou o veľkom vyznamenaní šľachetného zakladateľa Prémontré.

Po rozlúčke s kráľom a s vyslancami, smutný pobral sa do Magdeburgu na miesto, kam ho Božia vôľa ustanovila, aby sa stal obeťou svojej arcipastierskej služby. Po niekoľkodennej ceste blížil sa novozvolený biskup a jeho sprievodcovia: biskup Otto z Halberstadtu a Ludolf, biskup z Brandenburgu, k Magdeburgu. Norbert, aby prejavil poníženosť svojho srdca, vchádzal do mesta bosý. Tu ho očakával ohromný zástup ľudí, ktorí boli blažení, že konečne majú svojho arcipastiera. Napĺňala ich radosť, že sa ním stal tak slávny muž, a že konečne zavládne pokoj a blahobyt. Ale aké bolo ich sklamanie a nemilé prekvapenie, keď ho nevideli prichádzať na koči a nesprevádzala ho žiadna oslava ani vonkajší lesk. Boso, v plášti zahalený, bez okázalosti vstupoval do Magdeburgu. Bol tu vskutku veľký rozdiel medzi arcipastierom a tými, ktorí sa na jeho skvelé privítanie pripravili.

Norbert však dobre vedel, že sa stal učeníkom toho, ktorý sa narodil v maštali, pracoval v dielni a zomrel na kríži. Takto v sprievode ľudu i biskupov vstúpil do chrámu. Po krátkej a vrúcnej poklone, slúžil svätú omšu. Prosil Najsvätejšieho o milosť, aby odhodlane a verne niesol ťarchu svojho úradu. Z kostola ho sprievod odprevadil až po záhradu paláca. Vrátnik otvoril bránu, aby ňou mohli vojsť vznešené osobnosti, odeté do nádherných rúch. Osopil sa však na muža, oblečeného chudobne, ktorý išiel až na konci sprievodu. Čo tu hľadáš? Chudobní, ktorí sa chceli dostať dnu, sú už dávno na svojom mieste. Nevidíš vznešených hostí? Čo sa tlačíš medzi nich?!

Nešťastník! Skríkli na vrátnika Norbertovi sprievodcovia, ktorí boli svedkami jeho hrubého výstupu. Nechaj ho! Či nevieš, že on je náš nový biskup, tvoj Pán? Vrátnik sa zahanbil a chcel utiecť, ale Norbert si ho láskavo zavolal a s úsmevom mu povedal: Neboj sa, drahý brat! Neutekaj! Ty máš bystrejšie oči ako tí ostatní. Ty ma lepšie poznáš ako tí, ktorí ma prinútili vojsť sem a bývať v tomto paláci. Ty si mi povedal pravdu. Ako úbohý a chudobný rehoľný brat, nemal som byť zvolený na hodnosť, ktorá prevyšuje moje zásluhy a sily. Táto príhoda s vrátnikom sa čoskoro rozchýrila po celej diecézy a ľud si Norberta obľúbil.

Slávnostné prijatie bolo 18. júla, v nedeľu. Magdeburgská kronika spomína, že celá slávnosť vyznela tak, ako keby si práve v ten deň kňazi a ľud vyvolili Norberta za svojho arcipastiera. Oslavy nebrali konca a celé mesto prežívalo radosť. Dali tak najavo, že plne súhlasia s tým, čo sa rozhodlo v Speyre /Špíre/. Norbert však spočiatku nevedel či sa má radovať, alebo smútiť. Na jednej strane ho napĺňala radosť, že sa splnilo to, čo mu Boh prisľúbil, ale na druhej strane si uvedomoval, že musí obetovať všetko to krásne, čomu doposiaľ slúžil. Nemôže totiž riadiť biskupstvo a zároveň svoju rehoľnú rodinu, ktorá bola ešte v začiatkoch. Jeho viera v Božiu múdrosť ho ale stále viac utvrdzovala v istote, že Boh nič nekoná zbytočne, a že aj toto jeho nové postavenie bude na osoh nielen rádu, ale aj celej Cirkvi.

Dňa 25. júla, na sviatok svätého Jakuba, sa všetko spečatilo oficiálnym liturgickým úkonom Cirkvi a Norbert bol vysvätený za biskupa. Vysviacku viedol naumburský biskup Udon Zeitský, syn Ľudovíta z Turingu. Všetko sa udialo v prítomnosti mnohých cirkevných hodnostárov a za hojnej účasti veriacich. Tak ako všetci prítomní, tak i nauburský biskup bol dojatý vrúcnou zbožnosťou Norberta a stal sa jeho najvernejším priateľom. Po vysviacke sa Norbert ujal svojho nového biskupského úradu. Je pre nás dosť ťažké vžiť sa do postavenia biskupa v XII. storočí. V mravných záležitostiach im bola podriadená i šľachta a mali právo ju i trestať za prestúpenie ich nariadení.

Biskupi v tých časoch chránili ženy od zneuctenia, chránili práva dedičov a poddaných, ktorých páni vykorisťovali. Darovaciu listinu zmluvu či testament, alebo nejakú zakladaciu listinu overovali biskupskou pečaťou a podpisom biskupa. Len tak sa doklad stal právoplatným. Okrem toho biskupi predsedali na provinciálnych snemoch. Preto aj Norbert ako magdeburský arcibiskup, musel často opustiť svoje biskupské sídlo, aby mohol sprevádzať panovníka na ríšske snemy. Tam hájil záujmy Cirkvi a štátu. Norbert sa nemusel báť obvinení, ktorým biskupi často čelili ako egoizmu alebo lakomstva. Veď on celý svoj majetok venoval Cirkvi a chudobným. Teraz však, keď sa zaviazal sľubom, že prevezme starosť o biskupstvo a bude, ako dedičstvo Ježiša a chudobných chrániť jeho majetok, cítil povinnosť požadovať úctu k tomuto sľubu. S pomocou Božej milosti, opierajúc sa o svoje práva, odhodlal sa vymáhať zhabané cirkevné majetky. Rozoslal teda do miest, v ktorých iní bezprávne užívali biskupské majetky, svojich poslov. Toto počínanie vyvolalo medzi dotyčnými pánmi veľké rozrušenie. Začali teda proti Norbertovi šomrať a ponosovať sa. Norbert sa však ich kriku nezľakol, ale zapálený ohňom horlivosti a vedený nadľudskou silou, trestal všetkých, ktorí sa mu protivili, a to i cirkevnou kliatbou, ak sa ich vlastné svedomie nepohlo a neurobili nápravu.

Cirkevná kliatba bola pre dotyčného verejným zahanbením a mala za následok občiansko-právne tresty. Tí, ktorí boli pod cirkevnou kliatbou, boli vyčlenení z kresťanského spoločenstva, pred súdom nemali žiadne práva a celý rok stáli mimo ochrany zákona. Často to malo za následok, že sa zlomila tvrdošijnosť postihnutého. Išlo tu vždy o jeho vlastné dobro. I keď väčšina z tých, ktorí nespravodlivo užívali cirkevné majetky, uposlúchla Norbertovu výzvu, neurobila tak z lásky ku spravodlivosti. Preto táto skupina zaujala proti Norbertovi nepriateľský postoj a prejavovala voči nemu nenávisť a nespokojnosť.

Aká zmena?!

Ako svätca si ho jednohlasne zvolili za arcibiskupa a len čo ho zaťažili bremenom arcipastierskeho úradu, znenávideli ho. Aj Pána Ježiša pri jeho príchode do Jeruzalema vítali palmami a volaním na slávu, ale potom tí istí, ako bez rozumu, náruživo volali: Ukrižuj ho! Veľký piatok patrí ku Kvetnej nedeli. Norbert si bol vedomý svojej povinnosti ohľadom mravnej čistoty a požadovania disciplíny v tomto ohľade. V tom čase totiž skoro prestala existovať mravná zdržanlivosť a kňazský celibát. Norbert prehlásil, že sa nikdy nespriatelí s ľudskou zlobou. V prítomnosti duchovenstva a starších z ľudu vyhlásil, že nekompromisne požaduje čistotu mravov svojich kňazov, a to pod trestom straty cirkevného majetku. Väčšina prítomných však považovala toto jeho vyhlásenie za urážku svojich národných práv a zvykov. Zrejme sa nachádzali v spánku svojej náboženskej vlažnosti, a preto povstali proti Norbertovi. Našli sa aj úprimne zmýšľajúci, ktorí si začali horlivo plniť svoje povinnosti. Ale mnohí prejavovali poslušnosť iba navonok. Ba boli aj takí, ktorí sa verejne postavili proti Norbertovi a spojili sa s jeho nepriateľmi. Tak sa Norbert stal obeťou svojej horlivosti, ale nepopustil v ničom, čo vyžaduje jeho arcipastiersky úrad.

Nielenže sa Norbert nedal v horlivosti zlomiť, ale pokračoval v nej tak, že obrátil pozornosť na pohanských Vandalov. Pripomenul, že práve obrátenie týchto pohanov, kedysi pred poldruha storočím, viedlo k vzniku magdeburgského biskupstva. No zrejme ešte doposiaľ to stále trvá. V každej časti diecézy boli ešte pohanské chrámy. Vandali mali všade svojich pohanských kňazov. Pohanské chrámy boli pre Norberta výkričníkom. I keď sa mu nádej na obrátenie celého množstva pohanského ľudu akosi strácala, predsa ho čosi hnalo, aby hľadal stratené ovečky mimo Cirkvi. Norbert sa pravdepodobne, kým ho ešte plne nezahltili záležitosti Cirkvi a vlasti, v rokoch 1127 – 1130, venoval obráteniu tohto pohanského ľudu, Vandalov. I keď jeho prvé pokusy nepriniesli očakávaný úspech, predsa urobil svojím osobným pričinením veľa, pretože tak položil základy, na ktorých potom stavali iní. To čo on sám nedosiahol, dosiahli jeho duchovní synovia. Norbert radil svojim synom, apoštolom, aby získavali tento ľud pomocou svetskej vedy.

M. Wende o premonštrátskych misiách píše: Je zásluhou premonštrátskeho rádu, že týmto dobre zvoleným prostriedkom získavali Vandalov pre kresťanstvo. V cirkevných a svetských dejinách niet podobného príkladu, že by sa určitý rehoľný rád špecializoval výhradne na obrátenie jednej krajiny tak jedinečnou metódou, ako to robili premonštráti v XII. storočí medzi Vandalmi.

Norbert ako človek a ako svätec

Smrť Norberta

Ťaženie proti Anakletovi (1132-1134)

Rozkol Petra Lea (1130-1134)

Magdeburské povstanie (1129)

Reformátor (1128 - 1131)

Norbert arcibiskupom (1126-1127)

Životopis blahoslaveného Petra-Adriána Toulorge