Mária je nám Paňou a Kráľovnou nášho rádu. Podľa tradície dala nám biely šat, jej je zasvätená väčšina premonštrátskych kostolov. Usilujeme sa o mariánsku úctu v teórii a praxi a vedieme k nej aj iných. Teológovia premonštrátskeho rádu vždy presadzovali jej Nepoškvrnené počatie. Svätci premonštrátskeho rádu uctievali zvlášť jej radosti.

 

Nemôžeme povedať, že by rád nepoznal úctu Bolestnej Matky Božej. Naopak. Ale chceme zdôrazniť starú tradíciu úcty Máriiných radostí, pre ktorú existuje veľa dokladov (sv. Herman Jozef). Do prísnosti života vrhá Máriin úsmev lúč milosti, sladkosti, srdečného tepla, poézie. Zmierňuje tvrdosť kajúcnosti a námah apoštolskej práce. Znovu prežívať Máriine radosti znamená ponárať sa hlboko do tajomstiev Kristových. Sprítomňovať si jej rozjímanie je najlepšou pohnútkou k rozjímavému životu.  Pozerať jej pohľadmi je vysoká škola nazerania. Uctievať jej bolesti je posila v skúškach. Bez Márie by bol premonštrátsky život pochmúrny, bez radosti. S ňou je predsieňou neba.

 

Mária sa prehlásila  a stala služobnicou, slúžkou, nevoľnicou, otrokyňou. Keď to urobila Matka, patrí sa, aby rovnako o sebe zmýšľali, rovnako sa prejavovali jej deti, ktoré vďaka jej odovzdanosti a službe získali prístup k spaseniu. Ale Máriina oddanosť službe sa stala panovaním v najušľachtilejšom zmysle toho slova.

Aby napodobnili Máriu napodobnili v prežívaní jej služby, aby svoju službu vložením do rúk prvej služobnice – Panej – zdokonalili, zasväcovali sa jednotliví členovia i komunity Márii ako jej nevoľníci. Toto meno niekedy i výslovne prijímali.

Norbert  si zvolil  Máriu za svoju Pani a Pani celého založenia.